piatok, 27. novembra 2015

Štvrtkový najtraník na Markovicu...

  Markovica ... neviem ako pre ostatných, ale pre mňa to znie pomerne majestátne. Je to kopec nad mestom v ktorom žijem viac ako 40 rokov, ale furt sa mi akosi nedarilo vybehnúť naň... a pritom neverím, že by niekto mohol mať v našom okolí nabehaných viac kilometrov po lúkach a kopcoch okolo Novej Dubnice.

  Asi preto mi to slovo znie tak ako znie ... proste som tam nikdy nebol ... hoci keď sa pozriem z okna v obývačke vidím ju ako na dlani.
 
  Nedávno ma vyprovokovali toť chlapci z mesta na nedeľné ranné behy. Sú parádne, hoci sa už ani v tú  nedeľu nevyspím, prebehli sme okolie kade-tade ale furt žiadna Markovica. Až potom, keď som s nimi nemohol ísť, myslím že to bolo 17.11 tam oni zase bežali ... tak to bol už pech. Povedal som si, že nabudúce pôjdem aj keby traktory padali...

  Medzi tým miestni chlapci začali robiť kadejaké hovadiny ... proste začali behať po lese v noci s čelovkami. Ďalšia vec, ktorú som nikdy neskúsil a povedal som si že ani skúsiť nemusím ... ospravedlňoval som si to každodenným ranným vstávaním na plavecký tréning. Predsa neprídem domov večer z tréningu o deviatej a ráno sa budem topiť v studenej vode ... to predsa nie je pre mňa..
  Lenže ... zrazu miestni chlapci vymysleli beh na Markovicu. Áno tú Markovicu, kde som nikdy nebol... len na ňu pozerám keď pijem kávu na terase, na tú, čo som povedal, že tam nabudúce pôjdem stoj, čo stoj...

  Lenže oni, potvori to vymysleli tak, že tam pôjdu v noci s čelovkami. Sľub je sľub a tak som bez rozmýšľania rýchlo potvrdil účasť...
  V rámci rozklusu pred poobedným tréningom s juniorom sme sa preklusli do miestneho obchodu pána Miloševa so všeličím kúpiť freš baterky ... a sranda mohla začať.

  Zraz bol naplánovaný, teraz neviem prečo, ale pred miestnym domovom dôchodcov. To asi preto, že sa predpokladá, že sa tam budeme stretávať stále častejšie za pár rokov možno permanentne... :)
  A tak od miestneho domova dôchodcov večer o 19:30 vyrazila partia behuchtivých postarších mládencov so zapnutými lampášmi do hôr. Vonku parádne mrzlo, ale povrch bol bombový, mekučký... proste radosť klásť nohu pred nohu.
  Nabrali sme smer Markovica ... prechádzali sme cez miestne dominanty ako salaš, severka, cestička lásky a postupne sme naberali výškové metre.



  Tento beh by nebol až taký zaujímavý nebyť dvoch faktorov. Jeden je, že už dva mesiace nás tu v lese straší miestny medveď ... stále sa tu niekde poneviera a tak sme si pripadali ako na naháňačke na medveďa. Diviaky a lokálne rozzúrené jelene nepovažujem za hrozbu:)
  Druhý faktor bol, že už dávnejšie sa počas behu bavíme o strašení :) ... Nejde o nejaké smiešne strašidlá, ale o to, že čo keby niektorý z „kamarátov“ náhodou vedel kadiaľ pobežíme ... on si na nás počkal niekde za búčkom na vyskočil by na nás z tmy. A jeden taký náš kamarát, ktorý len tak mimochodom vymyslel túto teóriu, na poslednú chvíľu prehlásil, že vraj je unavený a bežať nepôjde ... No úúúrčite, nabeháva tu nenormálne objemy, je nestorom behu po lese s čelovkou v miestnom okolí ... on by si to len tak nechal ujsť ... to určite ... vedel kadiaľ pobežíme, vedel kedy .... a tak sme ho očakávali za každým stromom :). 
  Chlapci už mali pripravené ako si to s ním vybavia ... ale , aby som to zase moc nedramatizoval... neprišiel a nestretli sme ani miestneho maca. A tak nám zostala iba tá Markovica :). Bežíme k vrcholu, stále si nechávam obrovskú rezervu a už sa pýtam, kedy to bude? Očakávam ešte tak dva kilometre a tu mi Jojo hovorí, že už sme tu, len musíme zbehnúť asi 100 metrov dole. Čooo? Robí si standu, alebo mu prechladol mozog? Na Markovicu dole? Tak blízko? Veď to je kopec, na ktorom som nikdy nebol, veľký kopec, tam nemôžem dobehnúť tak skoro... prišlo mi to ako nezaslúžené. Zdolal som miestny Everest a tak ľahko? :) Ale bola to pravda. Ocitli sme sa pri kríži, urobili vrcholovú fotografiu za použitia miestnej verzie „selfie-stick“ a vybrali sa naspäť. Zase po cestičke lásky, cez salaš až k domovu dôchodcov. Tam sme si navzájom poďakovali a pobrali sa domov.
  Vrútil som sa do obývačky s veľkým úsmevom. Moja drahá polovička ma skoro zastrelila od radosti, že ma vidí živého a zdravého... Narýchlo som jej porozprával náš príbeh s konštatovaním, že si idem kúpiť výkonnejšiu čelovku s nabíjačkou a ešte jednu aj pre ňu ... Kto by stále nakupoval baterky v miestnom obchode u Miloševa :) ... keď nočné behy sa stanú bežným javom...

... mimochodom, zistil som, že vysvietená Nová Dubnica v noci z Markovice vyzerá celkom podobne ako vysvietené mestečká v Arizonskej púšti pri pohľade z nejakého kopca ... len je tam pomerne zásadný teplotný rozdiel ... a potom že nie sme svetový...
 

Žiadne komentáre: