utorok, 30. júna 2009

TRÉNING ON-LINE - JÚN 2009

Tak, skúsim aj tento mesiac niečo popísať. Jún by mal byť mesiacom pretekovým a regeneračným. Takže žiadne veľké objemy ale pekne kľud, pododa, regenerácia a k tomu dva závody. Takže asi ako v minulom roku - polovičné tgréningové objemy - konečne.
1.6.2009
Začínam regeneračný týždeň, takže to bude poriadna pohodička.
Ráno som si dal 41km na Tarnacu priemernou rýchlosťou 29,6km/h na 124 tepoch a kadencií 76rpm. Večer slušný plavecký tréning - 4km - rovnaký tréning ako v piatok, len všetko bolo o sekundu -dve rýchlejšie.
2.6.2009
Dnes som chcel skúsiť malý predzávodný testík Transitiona. Urobil som to nasledovne:
5km rozjazdenie a napojenie sa na trať
10km rýchlo - rýchlosť 38,7km/h na 154 tepoch, cad 96
5km voľnejšie
10km rýchlo - priemerná rýchlosť 43,9km/h na 160 tepoch, cad 96 - po tej istej trati späť
5km vyjazdenie
Priemerná rýchlosť na rýchlych úsekoch bola teda 41,14km/h - to by sa mi páčilo v Mělicích, ale to je viac ako nereálne - spokojný budem aj s 38km/h.
Následne na to som ešte vyklusal 15km v tempe 4:26/km na 144 tepoch.
Na dnes by to stačilo.
3.6.2009
Dnes som mal cestovateľský deň s celodenným školením o bezpečnosti práce a podobných blbostiach kvôli vstupom do atómovky v Mochovciach. Potom ešte niečo v Bratislave. Takže odjazdené 450km, tentokrát autom. Po ceste späť som stihol ešte plávanie v Trenčíne. A čuduj sa svete - prišla plavecká forma ako hrom. Zaujímavé, stačili 3 rýchlejšie tréningy po 4km a je to tu. Dnes som cítil vodu ako ešte v tomto roku nie, proste paráda. Uťahaný po celodennom cestovaní som zaplával 500 rozplávanie, 2x400 kraul (5:40 a 5:30), 3x200kraul (2:48,2:48, 2:40), 4x 100kraul (1:23 na pohodu), 4x50kraul, 4x25kraul a 1400 vyplávanie. Takže zase 4km bez únavy - paráda, presne toto som potreboval :-).
4.6.2009
Dnes iba také ľahké trénovanie. Ráno beh na 10km, pomaly, ale mal som vyšší tep, lebo som v noci zle spal a k tomu málo. Takže bolo to v tempe 4:35 na 144 tepoch. Poobede som si ešte vytočil nohy na Transitione. Trošku som ešte upravil posed do pretekárskej polohy, predsa len v takej agresívnej netrénujem. Nedal som si ani tepák, lebo som sa chcel len-tak povoziť. Dal som 40km priemerkou 36,0km/h s kadenciou 87rpm - tep typujem asi na 132. Zajtra už iba ranný výklus, masáž a cesta do Mělic.
5.6.2009
Ráno beh na 3km v tempe 4:17/km na 144 tepoch. Potom nekonečná cesta do Mělic - 300km = 5 hodín. Ale v zdraví sme dorazili a ubytovali sa. Potom ešte dvacka na kole.
6.6.2009
Czechman Mělice - posledný poriadny rýchlostný tréning pred Moraviamanom. Snáď budem mať čas a napíšem o závode samostatný príspevok, takže teraz iba holé fakty 1,9 + 94 + 20.
Domov sme dorazili v pohode tesne pred polnocou.
7.6.2009
Dnes netrénujem, dnes to je horšie. Našťastie pošprinte v Mělicích necítim žiadnu únavu, a tak ráno rýchlo balíme caky-paky o jednej poobede naberáme smer Sv. Filip i Jakov pri Zadare v Chorvátsku a uberám prvý z 822 kilometrov. Cestav pohode a pred jedenástou sme už na mieste. Vybaľovanie a podobne, takže do postele zase až o jednej.
8.6.2009

Je tu krásne. Obloha modrá, voda tiež. Deti hneď skáču do mora. Ja radšej nie. S obavami vkladám tester do vody a nameriam 20 stupňov. A tak idem naspäť do apartmánu pre neoprén. Odkraulujem 52 minút v gume - kombinávia moská voda a guma nemajú chybu.
Namiesto poobedného spánku si ordinujem vymeriavanie bežeckej trasy a malý cyklovýlet po okolí. Takže na kole 20km priemerom 27,5km/h na 121 tepoch. Večer ešte klusík na 6km. Tempo 4:28 na 143 tepoch. To by mohlo stačiť. Mal by som byť zregenerovaný, od zajtra začínam trénovať :-).
9.6.2009
Ráno som si bol zabehať. Rozklusal som to prvé 4km v tempe 4:16/km, potom som pridal 6km v tempe 4:06/km a ešte výklus 2km v tempe 5:00/km.
Doobedu ešte plávanie cca. 40minút - v gume.
Večer krátke kolo 40km priemerkou 34km/h na 129 tepoch.
10.6.2009
Ráno dlhšie kolo 90km - zvlnený profil s prevýšemím 714m a slušným vetrom. Išiel som po magistrále cca. 30km za Pirovac, tam som odbočil na ostrov Murter, odjazdil som tam jedno kopcovité kolo a po tej istej ceste späť. Magistrála je teraz celkom v pohode - minimálna premávka. Priemer bol 31,7km/h na 133 tepoch.
Následne som si ešte zabehol desinku v tempe 4:40/km s tým, že posledný kilometer bol za 4:20/km na priemernom tepe 142bpm.
Večer ešte plávanie cca. 40min.
11.6.2009
Iba plávanie s deťmi a tak. Normálne som odplával cca. 500 metrov - bez gumy. Bol to rege-deň. 12.6.2009
Ráno krátke kolo 20km, priemerkou 31,5km/h na 134 tepoch. Následne posledný dlhší beh pred Moraviamanom. Dal som si 16km v tempe 4:14/km na 148 tepoch. Posledné 2 km som bežal 4:00/km.
Poobede ešte plávanie v neopréne 40 minút.
13.6.2009
Keďže máme týždeň pred prvými pretekmi sezóny, tak sa akože patrí dať si dlhé kolo. Tak som tada vyrazil, aj keď sa mi strašne nechcelo. Povedal som si nech to teda stojí za to a vyrazil so na pravé poludnie. Keďže sa nachádzam v zemepisných šírkach s vyššou teplotou ako ja normálne zvykom tak to bol takmer samovražedný nápad. Ale v tiemi bolo iba 27 stupňov a teplomer na bicykli mi tiež neukazoval viac ako 33 stupňov - takže vlastne pohoda a zároveň adaptácia na prípadné horúčavy v Otrokoviciach. Vybral som si zase cestu na ostrov Murter, kde sú slušné kopečky. Tento krát som ale nešiel po magistrále, ale okolo Vranského jazera po všeliakých bočných cestičnách. Bolo to síce hodne "zvlnené" a po horšom asfalte, ale za to takmer úplne bez premávky - proste pohoda. Nakoniec z toho bolo 120km priemerkou 30,3km/h. Priemerný tep bol 127bpm a prevýšenie 975 metrov. Slnko mi pieklo celý čas poriadne na hlavu, ale hlavne stále fúkal poriadny vietor, ktorý sa sviňa jedna hnusná otočil a v protivetre som išel tam aj späť. Celé som to prešiel na jeden banán, dve fľaše jonťáku a pollitrovku koly. Potom som rýchlo prezul moje nové Mizuna a išiel som to vyklusať. Zase pekne na slnku, ale našťastie iba 4km. Bežalo sa mi neskutočne ľahko, ako v podstate stále v poslednej dobe. Tie 4km so dal v tempe 4:25/km na 142 tepoch. Prvý kiláčil som bežal za 4:30, potom dva po 4:25 a posledný za 4:20. Že by náznak bežeckej formy? V každom prípade to bol posledný dlhý tréning pred Moraviamanom, od teraz to bude iba také poflakovanie sa. Nakoniec som dnes ani nešiel normálne plávať, iba som sda čaboril vo vode s deťmi - testovali sme nové detské surfy. A keďže moje rozmery sú tiež vlastne detské, tak detský surf ma v pohode udržal, takže bolo srandy kopec.
14.6.2009
Dnes plávanie v neoprene 50minút. Poobede ešte beh na 10km v tempe 4:12/km na 148 tepoch. 15.6.2009
Začínam regeneračný týždeň pred prvým vrcholom sezóny. Asi budem musieť fakt trošku viac oddychovať, lebo za posledný (Chorvátsky) týždeň som toho natrénoval sai viac ako by bolo treba (P=13,5km, C=290km, B=58km za 17hod 45min). Takže dnes iba 40km na kole priemerkou 32km/h na 122 tepoch - skoro po rovine. Poobede plávanie bez neoprénu a večer v neopréne - dokopy asi 35minút. Blbnutie s deťmi nepočítam. Zajtra na obed to tu balíme, takže zajtra iba ranný klusík a nejaké to krátke plavčo - bez gumy a hajdy domov.
16.6.2009
Ranný klusík som si fakt vychutnal v slimačom tempe 4:50/km som odbehol 6 kilometrov. Potom som lietal z apartmánu do auta, asi 10x a balil a balil, kým sa deti a polovička kúpali. Tesne pred obedom som si ešte zaplával asi kilometrík, zožral na obed jeden a pól obrovskej pizze a mastili sme domov. Cesta domov bola v pohode, Chorvátsko som preletel za chvílu, horšie to bolo v Maďarsku. Celé Maďarsko pršalo, fučalo, na ceste hoci-kde polámané konáre, srnky po okraji cesty a v protismere sa akoby roztrhlo vrece z kamiónmi. Ale aj Maďarsko sme prešli v štandardnom čase, takže celú cestu sme zvládli za 10 aj pól hodiny aj s dvoma prestávkami (nákup v maďarskom Tescu), a 15 minutovým čakaním pri vstupe do Schengenu.
17.6.2009
Nič, iba nákup gelov, Šleh a prestavba bicykla na galuskové zippy. Galusky som doplnil Tufo-tmelom a nabomboval na 160 PSI. To by asi mohlo stačiť, dajú sa síce fúkať do 220, ale na to by som potreboval minimálne Ječmínka. Vzhľadom na to, že u nás na záhrade dozreli čerešne, tak večera bola asi tak 2kg čerešní.
18.6.2009
Posledný tréningový deň pred Moraviamanom.
Dal som si 30km na kole, 2km voľne, 8 rýchlo a 20 na pohodu, ale v tempe. Celkovo bol priemer 36,8km/h na 141tepoch s kadenciou 87rpm. Fakt transition na nabombovaných galuskách jazdí oveľa lepšie, alo na plášťoch. Následne som vybehol na výklus 7,2km v tempe 4:09/km na 149 tepoch. Večer ešte krátke plávanie a bude vymaľované.
Ešte poznámka: Som rád, že ma RK presvedčil jazdiť závody na galuskách, malo by to byť lepšie. V Mělicích som bol z cyklistiky dosť sklamaný, ale po závode som zistil, že mi praskol kord na zadnom plášti, bol vybúlený tak, že s ním hádzalo o sto šesť a v podstate môžem byť rád, že som došiel do cieľa.
Do kelu, ale som tu už dlho nič nenapísal. Takže je koniec mesuiaca, tak sa to pokúsim napraviť a dopíšm to. Som stále na služobke a tak mám minimum času, hlavne na písanie tréningu on-line. Ale aby sa nepovedalo, že som vôbec nič neodtrénoval, tak sem predsa len niečo hodím.
19.6.2008
NIČ. Iba cesta do Otrokovíc.
20.6.2009
MORAVIAMAN. Celkom sa mi to vydarilo, fakt som si to užil.
21.6.2009
NIČ. Iba cesta z Okrokovíc domov, následne rýchle vybalenie a zbalenie, trošku spánku a cesta do Viedne, odtiaľ do Dubaja a nakoniec do Kuwaitu.

V Kuwaite nič nového.

Iba teplo tu je ako v saune.

Prvé jedlo - čo je rýchle sa počíta - pri mojom bezodnom žalúdku.

Zato druhé jedlo už stálo za to - ministerská večera - to som ale dopadol :-).

22.6.2009
Som v teplých krajinách. A teplo tu naozaj je. Som po ceste a troch dňoch bez normálneho spánku poriadne rozbitý, ale po únave z Moraviamana ani stopy. Proste som sa asi flákal. Po Krušnomanovi som bol 10x rozbitejší a tak sa hneď púšťam do tréningu. Bude to asi všetklo indoor, lebo vonku je cez deň okolo 50 stupňov v tieni a večer po tme je aspoň 37, ale vzduch je taký suchý, ako keby človek dýchal z pahreby, hnus.
Dal som si taký mikrotriatlon. Plávanie 1km, cyklotrenažér 15km (30min) a beh 4km. Na pohodu. Bývame v hoteli Holiday Inn Downtown Kuwait city a ten má na najvyššom poschodí celkom slušnú posilovňu s tromi behátkami, elipticalom, cyklotrenažérmi a množstvom tých zázračných strojov pre svalovcov. Hneď vedľa je 12 metrový bazén, v jednej jeho časti je vírivka. Celkom solídne podmienky. Ešte som zabudol. Ešte tam máme parnú saunu, ale tam som ešte nebol, a asi ani nepôjdem, parím sa tu cez deň dostatočne. Inak voda v bazéne mala 34 stupňov, tak si viete to plávanie predstaviť.
23.6.2009
Večer beh na behátku 10km v tempe 4:25/km (144bpm) + 1km výklus. Následne plávanie 1km. 24.6.2009
Poobede plávanie v hoteli 1km.
Večer som skúsil beh vonku. Jedno je isté, viac krát to už neurobím. Proste to sa fakt nedá, kto neskúsil neuverí. Večer okolo 20:00 som vyrazil, samozrejme po tme. Teplota 37 stupňov, ale ono to teplo sála zo všetkého. Zo začiatku to ešte šlo, ale postupne som sa poriadne prehrieval a môžem povedať, že tpo bolo mojich najťažších 12km v živote. Tempo 5:00/km. Len piť a piť, ale teplota vody vo fuel belte bola po 10-tich minútach taká, že to bol proste hnus.
25.6.2009
Večer 1 hodina intenzity na cyklotrenažéri. Fakt som si dal poriadne do tela. Píšem 30km. Následne plávanie 1km.
26.6.2009
Máme tu víkend. (Piatok a Sobota). Dnes sme sa s kolegami dohodli, že si urobíme výlet na ostrov Failaka, vzdialený asi 20km od pobrežia. Mali tam byť nejaké antické pamiatky, pamiatky po Sadámovi, nejaké ľudové remeslá a ešte kadečo. Cesta loďou - paráda. Na ostrove - katastrofa. Nebolo to nič - moc. Ešte že sme si zaplatili aj za pobyt na pláži, tak sme sa tam bahnili asi 4 hodiny. Aspoň môžem povedať, že som plával v Perzskom zálive. Teplota vody v mori je teraz 31 stupňov a v kombinácií s 50 timi stupňami vonku je to sila. Ale odplával som asi tak 3km.
Večer som ešte išiel na behátko a dal som si 15km v tempe 4:22/km na 142 tepoch - krásne sa mi bežalo.
27.6.2009
Poobede behátko a 16km. Dal som si takú pyramídu 3x(1km(5:00/km)+2km(4:30/km)+1km(4:00/km)+1km(3:45/km))+1km(5:00/km). Čiže taký riadený fartlek. Behať rovnomerné tempo na behátku je nuda, takto je to zaujímavejšie. Následne som odplával 1km a večer ešte jeden. Zabudol som povedať, že som sa skamarátil so zamestnancami fitka a urobili mi tú láskavosť, že znížili teplotu vody v bazéne počas celého môjho pobytu na 29 stupňov. Chbudáci domáci - určite trpia, ale ja si to užívam. Poznám sa už takmer so všetkými pravidelnými návštevníkmi fitka - oni tu majú taký klub Fitness Inn - takže to sú domáci, ktorí tu chodia trénovať.
28.6.2009
Dnes iba rege na cyklotrenažéri. 1 hodinka na tepe 125bm. Následne plávanie 1,5km.
29.6.2009
Beh na behátku. Celkovo 19km na priemernom tepe 150bpm. Vymyslel som si to nasledovne :
3x(1km(12,5km/h)+1km(13km/h)+1km(13,5km/h)+1km(14,0km/h+1km(14,5km/h)+1km(15km/h))+1km(5:30/km). Dosť nechutný tréning, fakt to celkom ku koncu bolelo. Ale prežil som a tak som ešte odplával 500m.
30.6.2009
Plávanie 1,5km.
Následne regeneračný beh na behátku v tempe 4:30/km - 13km. Potom ešte kúpanie 500m.
A je tu koniec mesiaca a tým aj koniec tohoto príspevku. Z kuwaitu skusim napísať aj niečo osobitné, ak sa mi bude chcieť :-).

pondelok, 22. júna 2009

MORAVIAMAN 2009– OTROKOVICE 20.6.2009

A je to tu. Po mesiacoch čakania a tréningového bušenia, dvoch prípravných pretekoch, konečne IRONMAN, teda to na čo som vlastne trénoval a pripravoval sa.
Všetky indikátory naznačovali, že by som sa mohol posunúť výkonnostne trošku dopredu, ale Ironman je dlhý a nevyspytateľný pretek, a nie vždy sa všetko podarí, tak ako si človek naplánuje. Aj keď moji kamaráti Demi a Jožko Bezák tvrdia, že kalkulačka nepustí, ale predsa.
Ešte pre zaujímavosť uvediem, koľko som toho natrénoval, od začiatku roka do pretekov.
Takže od 1.1.2009 do 19.6.2009 som naplával 197km, nabicykloval 6458km a nabehal 1178km za 362 hodín.
Rozpis na preteky som si nachystal na 9 hodín 29 minút. Tento čas by predstavoval 55 minút plávania, 2 minúty depo, 5 hodín cyklistiky, opäť 2 minúty depo a maratón za 3 hodiny a 30 minút. Žiadna sranda, znamenalo by to zlepšiť sa vo všetkých disciplínach oproti minulému roku. Ale tajne som veril, že ak všetko klapne, tak by som to mohol v tomto čase dať. Ale na druhú stranu, stiahnuť čas oproti minuloročnému o 39 minút??? To je trošku moc, nie? Takže pred pretekom som si povedal, neblbnúť a dať to aspoň pod 10 hodín.
No dosť bolo okolkov, poďme na samotný pretek.
Do Otrokovíc sme sa vybrali spolu s Demim, v piatok poobede, a keďže to tu máme hneď za humnami (75 km), tak to nebol problém. Išli sme rovno na prezentáciu. Kopa ľudí bola už na mieste, kopa známych postavičiek z pretekov. Všade super atmosféra, kecali sme debatili a prezentovali sa. Dostalo sa mi tej cti a bolo mi pridelené číslo 5. Takže moje miesto v depe bolo vedľa takých borcov, ako je Karol Džalaj, Honza Štrang, Tomáš Bednář Ruda Cogan a aj Mr. Tiatlonista Míra Vraštil. Po prezentácií som zavítal do stánku pani Vabrouškovej, kúpil nové bríličky (s modrými sklami do bazénu) a potom do stánku fy. Tufo. Tam mi Jirka Daňek vybavil tréning s nahadzovaním galusky aj clincheru, názornú ukážku účinnosti Tufo tmelu a pokec s profíkmi cez galusky. Nakoniec to skončilo tým, že som doviesol môjho Transitiona, skontrolovali ho, a prelepili sme spoločne zadnú galdu na novú pásku, lebo som galdu mal už asi 2x strhnutú. Doplnili sme tmel, zmes bieleho aj tmavšieho a tak bol Transition pripravený. Pritom sa stihlo poriadne rozpršať, ale ani to nezabránilo aby sme pod prístreškom podebatili s kamošmi z Běhej.com. Potom už iba rozprava a rýchlo na hotel. Ešte som zabudol. V Mělicích som sa rozprával s Honzom (Zombicí), že na Moraviamanovi bude aj súťaž tímov. A tak sme sa nejako dohodli, že dáme dokopy tím, zložený z ľúdí z fóra na Běhej.com. A tak sa aj stalo, takže náš tím sa volal Loko Nymburk a tvorili sme ho Honza (Zombice), Jindra (HenryIII) a ja. Keďže viem aký sú to makači, tak naše ambície neboli malé. A keď už nič iné, bol to jeden z dôvodov, prečo pretek nezabaliť, lebo tým pádom by končil aj celý tím. Po dobrých skúsenostiach z minulého roku sme sa opäť ubytovali v hoteli Společenský Dům, asi kilometer od štartu. Na izbe ešte poriadna žranica a rýchlo do postele, aj tak už bolo deväť hodín večer. Zásada je čo najskôr zaspať. Lenže to sa povie, zaspať, veď ráno je Ironman a to sa člokeku naháňa v hlave kopa myšlienok. Myslím, že všetci, ktorí stáli na štarte vedia o čom hovorím. A tak som sa mrvil v posteli, ani neviem dokedy, ale nakoniec som zaspal. Ráno o 4:30 sa ozval Demiho budík, a to znamená, rýchlo sa dať do pohybu a pokúsiť sa toho čo najviac zjesť. Tí, čo ma poznajú, vedia, že toho viem naozaj zožrať poriadne veľa, ale ráno, o 4:35? To je fakt nenormálne. Ja obyčajne vstávam takto skoro, iba 4 krát do roka – na Ironmana. Ale čo už, účel svetí prostriedky, tak hor sa na to. Vytiahnem ryžu, otvorim plechovku ananásu a začnem. Pred dvomi týždňami som sa sťažoval manželke, že mi ryžu neposolila, tak sa chcela asi polepšiť. Naozaj sa polepšila. Po prvom ochutnaní mi priam vykrútilo hubu, také to bolo slané, ale nič iné som nemal, tak som zavrel oči a jedol a trpel. Samozrejme som občas mrkol z okna, všetko bolo mokré, ale aspoň že nepršalo. Potom už iba pobaliť všetky caky-paky a hor sa na Otrokovický šterkáč. Už počas cesty začali samozrejme padať prvé kvapky, ale nebolo to nič hrozné. V depe všetko poukladať do bedničky – bola hrozne malá va všetky tie haraburdy, čo som so sebou mal. Len tak pre zaujímavosť, v depe som mal 3 páry tenisiek. V jedných som prišiel a dva na beh. To pre prípad, že by som bol počas behu moc premočený, tak aby som sa mohol prezuť. Mal som tam aj dva páry vabronožiek. Jedny pri cyklistických tretrách a jedny v náhradných teniskách. A aby im náhodou nebolo smutno tak tesne pred štartom som im tam pridal aj tretí pár, ktorý som si vyzliekol z nôh. To však neboli vabronožky, ale niečo podobné od Kraftu, ale za polovičnú cenu – samozrejme že aj s polovičnou účinnosťou, preto ich používam iba na činnosti, ako šoférovanie, cestovanie v lietadle a chodenie na štart. Ha-ha-ha.
Som známy zmätkár a pred štartom vždy niečo stratím. Tento-krát to bola plavecká čiapka. Prehľadal som naozaj všetko, prekutal celú bedničku – a nič. Bolo asi 7minút do štartu a ja som bol zúfalý. Nakoniec sa mi ju podarilo nájsť pekne uloženú na stojane vedľa bicykla. A ešte jedna vec sa stala pred štartom. Karol Džalaj ma poprosil, či by som mu nemohol zapnúť neoprén. A keďže má presne ten istý ako ja, tak som samozrejme vedel ako na to – teoreticky. Je tam opačný zips ako obyčajne, to aby človeka niekto nerozopol, keď zachytí zips počas plávania. A práve preto sa blbo zapína a chvíľu to trvá, vždy som nervózny keď ma niekto zapína, ale od teraz už nebudem. Po tom ako som ja zápasil s Karolovým zipsom som zistil, že to robím naozaj zo všetkých najhoršie. Ale nakoniec som to zvládol. To by bolo pred štartom asi tak všetko. Rýchlo som skočil do jazera, urobil pár temp a hor sa z vody postaviť sa dopredu, mal som na to predsa právo, bol som predsa „nasadený“. Potom sa zomelie všetko veľmi rýchlo. Zrazu len prásk, a ide sa na to. Nechápem prečo je vždy na štarte niekoľko šprintérov, ktorí za každú cenu musia niekoho predbehnúť a potom po 50-tich metroch začnú vädnúť. Ale je to vždy tak. A práve preto musím aj ja šprintovať, lebo predieranie sa dopredu by znamenalo stratu kontaktu. Ale aj tak mi niekto odrezal cestu Za Karolove Džalajove nohy, za ktorými som chcel plávať. Viac som ich vo vode nenašiel. Našťastie som našiel iné, a tie sa tiež pekne posúvali dopredu a ani moc nekopali (pôvodne som myslel, že boli Karolove), boli totiž tiež zaodeté v Helixe od Blue Seventy a pred nimi sa vynímala šedá plavecká čiapka. Až pri prvom výbehu z vody som zistil, že nohy, ktorých som sa držal ako magnet boli Štrangove, keď Standa Bartůšek komentoval, že vyhrali aj v lávových poliach v Kone. Tak som si povedal, že takýchto nôh sa nepusím a dotiahli sme to až do konca plávania. Tempo bolo pomerne rýchle, ale ešte akceptovateľné. Vedel som, že to určite bude lepšie plávanie ako pred rokom. Z vody som vyliezol za 52:20, čo je môj jasne najlepší čas. Plával som na 148 tepoch, čo je akurát. No a potom kalvária v depe. Moja pomalosť je povestná, takže mi dvaja, čo boli som mnou v depe samozrejme ušli. Celkovo som vyplával 9-ty, čo je primerané. Ale nakoniec som všetko zvládol a šliapol do pedálov. Najskôr pomaly od jazera na cestu a k otočkovému kuželu. A odtiaľ cvak-cvak a pomaly som naberal rýchlosť. Prvého pretekára som predbehol asi tak po kilometri, ešte išiel pomaly a nasadzoval si návleky na ruky. To isté som robil aj ja. Lenže on to robil bezdržiačky ako profík a tak išiel pomaly. Ja som túto činnosť vykonával zalomený na hrazde fičiaci asi tak 42km/h. Pri predstave, ako som tie návleky rval na mokré ruky a ako som sa mohol vytrepať sa mi zdá poje počínanie pomerne iracionálne, ale čo je racionálne na Ironmanovi. Ešte jedna podstatná zmena oproti všetkým doteraz odjazdeným československým Ironmanom. Išiel som bez MP3-ky. Vyskúšal som to už na Elbamanovi a zistil som, že ju vôbec nepotrebujem. Okrem toho do mojej novej aeroprilby je problém nacpať uši (aj tak sa mi vždy pokrčia) a nie to ešte sluchátka. Po úspešnom zaodení sa, sa predomnou objavilo osamelý jazdec. Za chvíľu som ho dobehol a predbehol. Bol to Štrang. Keďže som sa v depe chvíľu motal, tak som mal čas si tam vypočuť Standovu Bartůškovu poznámku, že bol známy tým že drtil cyklistiku veľkou rýchlosťou ťažkým prevodom. A tu si hovorím „Pepíku pozor, nie že to prepáliš.“ Ale tepy boli OK, tak som išiel. To už som sa dostal asi na deviaty kilometer a tam som mohol vidieť, ako idú pretekári vpredu oproti mne po prvej otočke. A tí prví boli naozaj poriadne ďaleko. Prvého som čakal Tomáše Bednáře, ale bol asi až tretí. A tak som si pokojne bicykloval, osamotený asi tak ďalších 10 kilometrov. Tam so zase začal predbiehať a tak ďalej. Nebudem to tu písať, bola by to nuda. Proste som sa vozil a pritom som stále niečo jedol a občas aj pil. Vypil som toho pomerne málo, veď som sa pred tým aspoň 10x napil zo štrkoviska. Preskočím asi na 60-ty kilometer. To som bol už myslím druhý a na otočke mi rozhodca hlási stratu na vtedy prvého Karola Džalaja 3 minúty. Hovorím si „Do prkna na 60-tom kilometri 3 minúty, tu niečo nebude v poriadku.“. Kuknem na tepák – OK, nohy –OK. Priemernú rýchlosť, ani medzičasy som nesledoval, vždy iba na konci kola. Priemerka bola okolo 38,5km/h. Hovorím si „Kurňa, to idem asi trošku nad plán“, ale spomaľte keď vám to fičí. V priebehu celého kola sa nič neudialo, len zase na konci mi rozhodca kričí strata dve minúty. Potom po ďalšom kole minúta . Na 120-tom kilometri??? No nič, a zrazu pri mne bola televízna motorka a začal som si pripadať ako Norman Stadler na moravskom Havaji. No nesnažte sa v takej chvíli. O 10 kilometrov som sa prirútil ku Karolovi. Pozdravil som, prehodil nejaké to slovo a išiel dopredu. Karol podľa pravidiel nechal odstup a išiel za mnou. To bola sila viedol som preteky – prvý krát v živote. Možno aj naposledy. Nepopísateľný bol pocit, keď sme prichádzali na otočku na 150-tom kilometri. Ľudia tlieskali a povzbudzovali. No a hurá do posledného kola. Nohy som už cítil, priznávam, ale išlo sa mi stále dobre. Tepy išli trošku dole, ale to je asi normálne a v kopcoch som funel ako lokomotíva – taká poriadne stará, parná. Ale rýchlosť stále dobrá, tak nebolo čo riešiť. Ku podivu, už som asi zvyknutý na jazdu na hrazde a otázkami čí ma bolí chrbát, zadok, alebo čokoľvek sa nezaoberám. Proste je to pretek, na hrazde treba byť 180 kilometrov tak tam proste budem a hotovo. Zase nič zaujímavé v priebehu kola, iba som sledoval, že náskok na ostatných sa stále zväčšuje, iba jeden Ukrajinec a Ruda Cogan dokázali v posledných kolách držať krok. A prišiel záver cyklistiky, ktorú som si fakt užil. Asi po prvý krát na Ironmanovi som nerozmýšľal o tom kedy už konečne zlezem z kola a začnem bežať. Proste sa mi išlo krásne. Pridám ešte nejaké tie údaje. Cyklistickú časť som zvládol za 4:51:06. Takže pokiaľ mala presne 180km, čo myslím v Otrokoviciach má, tak je to priemerná rýchlosť 37,1km/h. Mne tento rok tachometer ukázal 182km, ale rátam s tým, že to bolo 180. Priemerný tep počas cyklistiky bol 145 a priemerná kadencia 90rpm.
A zasa tu máme depo. Za jazdy sa mi podarila vyzuť iba jedna tretra, na druhej sa mi zasekol ten úžasný patent s koliečkom a sťahovacím drôtom. A tak som zosadol z jednou nohou v tretre a s druhou vo vabronožke. Zase som sa v depe motal, Karol už vybiehal a ja som zápasil s neposlušnou tretrou. A najhoršie na tom bolo, že to točila televízia. Takého grambloša v depe ešte asi nevideli. Ale napokon som vyrazil, Karol asi tak 50 metrov predo mnou, to je asi 15 sekúnd, nič hrozné. Komentátor hlási, na beh vybieha 27 ročný Karol a teraz pozor „skúsený 36 ročný preteká JV“. Tu som sa skoro poondil od smiechu – skúsený, možnom v niečom áno, ale určite nie pretekár. Hovoril ešte niečo o tom, že idem urobiť výsledok a že uvidí, či Karola potrápim. Ale moje myšlienky boli úplne niekde inde. S Karolom som vôbec nemienil pretekať, to nie je nič pre mňa. Skôr som si hovoril, keď ma začnú zbiehať ostatní a začnem sa prepadať dozadu, to bude podívaná. Pozrel som na hodinky, vidím, že aj keď zabehnem najhorší maratón v živote tak to bude po desať. To sa by snáď malo podariť. Ale samozrejme som mal iné plány – podľa rozpisu som chcel bežať za 3:30. Je to môj vysnívaný čas, strašne som túžil niekedy takto bežať ironmanský maratón. Všetko som mal prekalkulované na tento čas a premyslené. Mal som spočítané, že každý pol-okruh musím bežať najhoršie za 26:15. Vtedy to klapne. Samozrejme, ako niečo ušetrím v prvých kolách, neskôr sa to môže hodiť. Zároveň som nechcel prepáliť, viem že si môžem dovoliť bežať približne na 140-tich tepoch – 145 by už bolo priveľa. Ale zároveň viem, že 140 tepov znamená tempo hlboko pod 5minút na kilometer a to by bolo super. Takže približne s týmito myšlienkami vybieham. Vidím, že Karol sa mi vzďaľuje – to ma však netrápi. Ja viem, že beh je pre mňa predovšetkým boj samého so sebou. Preto sa zároveň chcem ospravedlniť Demimu, Téčkovi, Ječmínkovi, Aldamanovi, Honzovi, Jindrovi, Radkovi, Advidovi, Seržovi, Sokolíkovi a mnohým ďalším za to, že som niekedy apaticky neodpovedal na ich povzbudzovanie. Ja som to strašne vnímal a neuveriteľne mi to pomáhalo, ale fakt ma to bolelo a musel som sa sústrediť na každý krok, rozmýšľať ako bežať čo najekonomickejšie, sledovať tep a tempo. Tí, čo ma poznajú vedia, že beh je pre mňa vždy utrpenie. Úžasne povzbudzovali Honza a Demi ešte dokonca aj na kole a Ječmínek s Aldamanom pri štrkovisku. No ako beh prebiehal? Prvé polkolečko v pohodičke za 23:25, priemerný tep 141. To by bolo skvelé hovorím si, bežím si na pohodu a už mám k dobru skoro 3 minúty. Ťapnem si s Karolom a zaželám mu, aby vyhral. V druhom kole prichádza čas aj na čúropauzu. Čúram asi minútu, lebo sa mi už chcelo tak od 150-teho kilometra cyklistiky. Ale z kola som zliezať nechcel. Teraz bol ten správny čas. Dobieham prvé koliečko, Karol asi 4minúty predomnou, pocity dobré. Mačkám medzičas 25:24 – tep 140. Ej ha, to je výrazné spomalenie, ale potom si uvedomujem, že som mal minútovú čúropauzu a zrazu som spokojný. Všetko ide podľa plánu. Postupne sa na trati objavujú ďalší bežci. Obzvlášť za pozornosť stoja dvaja. Ruda Cogan a Ukrajinec Anatoliy Nesterov. Bežia famózne. Ruda s neskutočným zanietením a dravosťou, dával do toho naozaj všetko a Anatoliy s neuveriteľnou ľahkosťou. Ruda strácal iba asi 3 kilometre, tak som vedel, že je to iba otázka času, kedy ma zareže. Na Ukrajinca som mal pomerne slušný náskok. Samozrejme zbehnutie som čakal aj od Tomáša Bednáře, zo začiatku pekne bežal aj Štrang. Kapitola sama o sebe je Triskáč Karel Krejčí, ten tiež nebehá, ale lieta. A tak si beháme medzi Otrokovicami a Kvasicami a postupne odkrajujeme kilometríky. Ďalšie polkolečká som dal nasledovne – napíšem to až do cieľa: 3. 24:55-tep 141, 4. 25:55- tep 139, 5. 25:56-tep 137, 6. 27:03-tep135, 7. 26:32-tep 136 a 8. 25:12-tep 140. Ruda Cogan ma zbieha asi na 23-ťom kilometri, pochválim ho za super beh a valí ďalej – šialeným tempom. Po obrátke kričím na Karola, že musí vydržať, ale vidím že vedne a zatína zuby. Asi prichádza kríza, ale aj Ruda Cogan. A tak sa Ruda dostáva do vedenia, približne 7 kilometrov pred cieľom. Ja som si zmeral na začiatku posledného kola odstup od štvrtého Ukrajinca – bol 8 minút. V tom okamihu mi zostávalo 9 kilometrov do cieľa. Hovorím si, žiadna panika, pekne vystieraj nôžky, pracuj ako usilovný mravček a už by ťa nemal zbehnúť ani keby dal do toho všetko. Po poslednej otočne kontrolujem odstup. Stiahol iba minútu, to je nič. Stále mám sedem a do cieľa iba niečo viac ako 4 kilometre. To by už nestiahol nikto. Dokonca nemusím ani finišovať, síce zrýchľujem, ale iba tak aby nehrozil nejaký problém. A takto dobieham do cieľa. Fantázia, na treťom mieste celkového poradia. V priestore cieľa už rozdávam úsmevy, ťapkám si s ľuďmi, eufória. Ako som to vlastne zabehol? Čistý čas behu je podľa mojich hodiniek 3:24:28. Je to tu. Ale čo je úplne nenormálne je celkový čas 9:12:21. Ale podľa mojich stopiek to bolo 9:11:40. Neviem ako je to možné, pomerne značný rozdiel, ale je mi to jedno. Je to čas o akom som ani len nesníval, neuvažoval ani vo sne – čas ktorý som nikdy neplánoval dosiahnuť. A bol tu. Priznávam, že za to môže aj neobvikle chladné počasie, ktoré možno trošku zobralo z cyklistiky, ale pomohlo na behu.
Po preteku som mal neobvykle veľa povinností. Rozhovor do televízie, kvetinový ceremoniál pre médiá. Proste srandy kopec. Tu stojí za pozornosť Demiho počin, ktorý keď vybiehal do tretieho kola a my sme boli práve na stupňoch víťazov zastal a podal mi ruku. Díky Demi – si kamoš. Potom mi pomaličky začínala byť zima. Predsa len byť v mokrom a krátkom drese pri teplotách, aké panovali v ten deň nie je moc rozumné. A tak som išiel niečo na seba nahádzať a potom spolu so Seržom niečo nahádzať do seba. Dostal som neskutočnú chuť na vyprážaný sir s tatarkou. Tak som si ho prásknul a zalial jedným pivkom. Potom sme sa opäť so Seržom pobrali do priestoru cieľa tlieskať a fandiť finisherom. Henryho a Zombicu som už nestihol, ale za to ostaných áno. Všetci nadšený a navyše takmer každý v osobnom rekorde, proste eufória. Obdivuhodný finiš predviedol Demi a podľa toho v cieli aj vyzeral. Vystielaný ako zásobník z Kalašlikova pri Stalingrade. Po chvíli sa dal do kopy a tak sme mohli spolu s Bezákovcami vyraziť na pre mňa druhú večeru. Tento krát pizzu. Čas do polnoci ubiehal pomerne rýchlo, všetci popíjali pivko, iba ja čaje (asi som čajový). Ale to iba preto, že za chvíľu musím šoférovať domov a na druhý deň do Kuwaitu, teda šoférovať našťastie iba do Schwechatu. Tak pol hodinku pred polnocou sme takmer všetci, čo zostali vytvorili zástup okolo cieľovej rovinky a privítali poslednú závodníčku Dášu. Závod si asi fakt užívala, lebo nevyzerala, že by bola nejako unavená. V každom prípade gratulácia – obdivuhodný výkon. No a potom vyhlasovanie výsledkov. Vyhlasovalo sa všetko možné a tak som sa dostal na pódium až štyri krát. Najskôr ako druhý v kategórií 35-39 ročných, potom opäť druhý v družstvách spolu s Jindrom a Honzom, potom ako najrýchlejší cyklista a na záver ako tretí v celkovo hodnotení. Uf, ale som sa tam naskákal, hore to ešte išlo v pohode, ale zliezať dole – to nie je žiadna sranda. Deň sme zakončili podaním si rúk s priateľmi a spolu s Demim sme mazali domov. Domov som sa dostal asi tak o pol tretej ráno. Našťastie manželka sa prebrala a prihriala mi ďalšiu večeru – tento krát pečené kura s ryžou. Pekne s plným bruškom som si ľahol a zaspal ako drevo, veď od rána ma čaká poriadny záťah. Dobaliť, nasadnúť, odšoférovať, odbaviť, odletieť, pristáť, medzitým už bude pondelok (polnoc stávim v Dubai na letisku), zase odletieť, pristáť, odviesť, ubytovať, spať a od rána pracovať.
Ešte čisto zo spravodajských povinností uvediem, že tento príspevok vznikal fakt všade. Po chvíľkach som písal vo Viedni na letisku, potom v Dubai na letisku, v lietadle nad Perzským závilom a nakoniec v hoteli Holiday Inn Downtown v Kuwaite. Použité fotky sú od kade-koho. Záverom ešte spomeniem, že už som aj splnil výkonnostný limit stanovený pre túto sezónu, ktorý bol 9:3X:XX. Takže od teraz sa nemusím stresovať, ale sa triatlonom iba baviť a tak : Hurá na Slovakmana.

sobota, 13. júna 2009

CZECHMAN – MĚLICE 6.6.2009 - HALFIRONMAN

Po regeneračnom týždni sa priblížil prvý triatlon sezóny. A to nie hocijaký, ale vychytený Czechman v Mělicích. Blo som tam už minulý rok, takže trať aj prostredie som dôverne poznal. Ale po poriadku.
Do Mělic som odchádzal s jediným cieľom, a to pekne si pozávodiť a vylepšiť minuloročný čas. Pri pohľade do štartovej listiny bolo jasné, že toto bude TOP bezhákový závod sezóny, proste na štarte nechýbal takmer nikto. Paráda, tak by to malo byť. Realisticky som odhadoval, že umiestniť sa v prvej dvadsiatke takto nabitého závodu by mol veľký úspech a reálne by som mal mať na čas okolo 4:22:30. Ako sa neskôr ukázalo, odhad mám slušný, zdá sa, že sa už trošku viem odhadnúť a súperov tiež. Dokonca mi vyšiel aj typ aj na prvých, teda okrem Karla Zadáka, lebo som nevedel, že príde.
Do Mělic sme cestovali spolu s Demim už v piatok. Ráno som stihol ešte pred cestou 3km beh a masáž. Potom rýchle balenie a 5 hodinová cesta. Obzvlášť predieranie sa cez Přerov a Zlín nemá chybu. Našli sme si super ubytko, hneď nasadli na bicykle a išiel som Demimu ukázať časť cyklistického okruhu. Previezli sme sa cca. 15km.
Ráno presun na štart, vzdialený 3km od ubytovania. Stretol som sa so všetkými tými lidičkami, čo si vypisujeme na fóre, poznáme sa zo závodov a pod. Je to úžasné, pred dvoma rokmi som ešte netušil, že budem niekedy „robiť“ triatlon a teraz sa poznám s toľkými ľuďmi – proste paráda. Predpoveď počasia hovorila kadečo, ne nič optimistického. Konečne sa neriešila otázka, či neoprény áno alebo nie – v deň závodu to bolo jasné – voda 16,2 stupňa. Horšie to bolo, čo si obliecť na kolo, ráno bola teplota okolo 11 stupňov a bola tu šanca, že bude pršať. A tak som sa rozhodol, že budem pretekať v trištvrťákoch a krátkej moire, ktoré si dám už pod neoprén. V depe po plávaní si nahodím vabronožky SL3S, tým budem mať celé nohy zakryté a navrch si dám dlhý cyklistický dres. Na beh som mal zase prichystaný nový oranžový top od Kraftu – teda ďalšie prezliekanie. Proste nemám rád zimu. Nakoniec sa ukázalo, že som bol moc chúlostivý a toto rozhodnutie ma stálo 3. miesto v kat. 35-39. Nikdy som si nepomyslel, že depá sú také dôležité aj pri strednom triatlone, proste, človek sa nechytí a už sa to s ním vezie. No nič, do budúcej sezóny natrénujem aj základné úkony v depe, obúvanie a vyzúvanie za jazdy atď. Nenapadlo by ma, aj tieto veci budem niekedy potrebovať.
Ale k závodu. Plávanie bolo úplne na pohodu. Asi po 150-tich metroch som si našiel svoje miesto a celú trať sme plávali spolu s Peťom Vabrouškom, Karolom Džalajom a Pavlom Kašpárkom. Tempo bolo akurát, hnať sa za každú cenu dopredu kvôli nezmyselným 10tim sekundám by nemalo žiadnu cenu a stálo by to príliš veľa síl. A tak som sa väčšinou viezol za Peťom. Ľahko sa identifikujú jeho nohy, lebo má pod neoprénom odstrihnuté vabronožky a vytŕčajú mu spod neoprénu. Takto sme doplávali až do konca, oficiálne za 24:07 a na 152 tepoch.
Porom prišla chyba dnešného dňa. Depo. Trvalo mi to neskutočne dlho. Neoprén som zhodil rýchlo, ale potom, navliekanie dlhého dresu na mokro je zúfalstvo, podobne to bolo s vabronožkami a tretrami. Medzi tým mi samozrejme ušli Karol, Peťo aj Pavel.
Cyklistika je v Mělicích rýchla a pomerne ľahká, takže sa tu nedá veľa získať, ale ani stratiť. Cyklistiku som začínal na približne dvadsiatom druhom mieste. V prvom kole som postupne sťahoval borcov predomnou. Na konci prvého kola som predbehol Lukáša Slatinského a Pavla Kašpárka. Potom ešte asi dvoch do polovice druhého kola a v stúpaní v druhom kole posledných dvoch, ktorých sa mi podarilo predbehnúť. Ovšem chlapci sa za mňa zavesili na asi tak 5 metrov a išli takto približne 30 kilometrov. Potom mi presne v tom istom mieste, kde som ich predbehol v poslednom kole nastúpili a ušli asi na 150 metrov. Takto sme došli až do cieľa cyklistiky. Postupne som ukrajoval z náskoku skupinky, ktorú ťahal Jarda Brynda. Keďže som ich stále sťahoval, tak som sa občas aj pozrel ako jazdia. Boli asi jediní, ktorý nejazdili úplne podľa pravidiel. To sa potom jazdí, po rovine a vo vetre. Cyklistiku som zvládol za 2:30:01, priemernou rýchlosťou 37,3km/h s priemerným tepom 151bpm a kadenciou 87rpm. Nepríjemný protivietor zobral z priemernej rýchlosti asi dosť veľa, ale vďaka zaň, aspoň to nebola taká nuda. Rýchlostný priemer sa vyvíjal nasledovne. Po prvom kole 38,4km/h, priemerný tep 158, po druhom kole rýchlosť 38,0km/h. Tep v druhom kole bol 153. Tep v treťom 147. Potom druhé depo, zase som sa tam motal. Keď som vybiehal na posledných 20kilometrov, cítil som sa celkom v pohode. Plánoval som bežať 4:20/km, čo som považoval sa limit svojich možností. Prvé kolo som bežal naschvál pomerne zadržane, lebo človek má tendenciu beh prepáliť. Tepy som krotil na v prvom kole priemerných 149bpm. Zaujímavé bolo, že ma nikto nepredbiehal, iba ja som predbehol Pavla Kašpárka, ktorý samozrejme prišiel na kole za mnou, ale v depe mi ušiel. Približne v polovici druhého kola sa okolo mňa prehnali Lukáš Slatinský, Mišo Kulich a Andrej Orlický. To som si považoval za česť, že som to utiahol až 10 kilometrov, kým ma predbehli. Zároveň aj ja som predbehol ďalšieho pretekára. V týchto miestach som mal trošku krízu a asi som spomaľoval. Druhé kolo som bežal na 151 tepoch. Hneď na začiatku tretieho kola ma zarezal Michal Urbánek a to bolo všetko, čo sa na trati behu stalo čo sa môjho poradia týka. Na začiatku tretieho kola na predbehol aj Honza „Zombice“, ktorý bol o kolo späť, ale podarilo sa mi za neho zavesiť asi do 100 metrového háku. Zároveň som spozoroval, že zo zadu sa nebezpečne blíži Českobudějovický Triskáč Karel Krejčí, ktorý je aj v mojej kategórií. A tak som sa kusol a posledné kolo som pridal. Odbehol som ho s priemerným tepom 154bpm a v závere som ešte predbehol aj Zombicu. Celkovo som dvadsať kilometrov zabehol za 1:24:29 s priemerným tepom 151bpm. Čiže tempo bolo 4:13/km – až sa mi to nechce veriť, to je na mňa celkom poriadny fukot. Takto som sa dohrnul do cieľa za 4:22:37. Rozpis som mal nachystaný na 4:22:30, takže som sa celkom trafil, až na to, že som plánoval rýchlejšie kolo a pomalší beh, ale takto z toho mám ešte väčšiu radosť. Oproti minulému roku som sa zrýchlil o 12 minúť v horších podmienkach. Nakoniec z toho bolo 17. miesto v celkovom poradí a 4. miesto v kat. 35-39 rokov v najnašlapanejšom závode v akom som kedy štartoval. Celkovo dokončilo 201 pretekárov. Po preteku opäť super atmosféra, ktorú trošku pokazil dážď. S Demim sme si počkali ešte na vyhlásenie víťazov, nasadli do auta a mazali domov. V aute sme predebatili závod, obaja sme sa zlepšili a tak sme boli spokojní. Musel som sa ponáhľať, lebo na druhý deň ma čakala opäť poriadna štreka za volantom.
Čo na záver - veľká gratulácia pre každého, kto tam bol a zvládol to. Obrovská pochvala usporiadateľom za fantasticky zorganizovaný závod (bez jedinej pripomienky) a Vladovi Baronovi za jeho komentár.
Na záver ešte niekoľko fotiek (zdroj advid a šewy).

Na kole vyzerám stále otrasne, nielen že som naomliekaný ako cibuľa, ale asi budem musieť aj tenpredstavec nakoniec otočiť nadol.
Toto bol môj zatiaľ najvydarenejší beh.Konečne cieľ.



pondelok, 1. júna 2009

MÁJ 2009 – Postrehy z tréningu.

Bez nejakých okolkov poviem, že Máj bol celkom vydarený. Síce som natrénoval menej ako som chcel, ale bolo toho v podstate dosť a aj intenzita bola dostatočná. Naplával som 29 km – takmer všetko iba voľne, iba jeden tréning stál za zaznamenanie a to posledný, kedy som konečne odplával 4km a z toho 2,1 km intervalovo rýchlejšie. Už je najvyšší čas začať poriadne plávať, aby to nebola na závodoch totálna hanba. Predpokladám, že v Mělicích to s plávaním bude ešte poriadna bieda ale do Otrokovíc by som už mal byť OK. Kolo celkom dobré, chcel som síce najazdiť 1500km ale 1290km tiež nie je zlých. Hlavne z toho bolo 460km v intenzite. Celkovo som v tomto roku už najazdil 5900km, tak dúfam, že sa to nejako prejaví. Najviac som v máji spokojný s behom. Nabehal so zatiaľ najviac v tomto roku a to 270km, pričom tam bolo aj dosť intenzity. Len dúfam, že som to neprehnal. V máji som konečne absolvoval konečne aj jeden závod po viac ako pol roku. Bol to Krušnoman, ktorý som bral ako prípravný a išiel som ho z plného tréningu. Závod sa celkom vydaril a to by mohol byť prísľub do sezóny. Ale po Krušnomanovi som bol rozbitý viac ako som čakal – myslím, že takú svalovicu som nemal ani po jednom Ironmane. Ale už o 5 dní som bol schopný zaradiť intenzívny tréning, takže v pohode. Som strašne rád, že sa už Máj skončil a s ním aj nekonečné predzávodné tréningové obdobie. Teraz príde Jún a to je mesiac, kedy sa trénuje najmenej a čakajú ma dva závody. Plán na Jún je taký, že prvý týždeň bude regeneračný, zakončený polovičným ironmanom v Mělicích. Potom prídu dva týždne krátkych a prevažne ľahkých tréningov a 20. príde prvý ozajstný závod sezóny. Na toto obdobie mám vymyslený jeden tajný plán, ale neviem, či sa mi ho podarí uskutočniť. A keďže je tajný, tak o ňom nebudem písať :-). Hneď po Ironmane v Otrokoviciach musím ísť regenerovať do Kuwaitu. Ešte že môj zamestnávateľ je taký ochotný a nechá ma odzávodiť. Celý tím do Kuwaitu letí už v sobotu 20. a to ja by som mal práve lietať na Transitione v Otrokoviciach. Takže by som mal mať extra let v nedeľu napoludnie, takže z Otrokovíc sa asi budem musieť ponáhľať. No a v Kuwaite by som mal byť až do konca mesiaca. Tam tréningu asi moc nedám, lebo v tých teplotách to asi nepôjde. Aspoň si oddýchnem :-).