piatok, 12. marca 2010

IM New Zealand 2010 - TAUPO - 1. časť

A tak sme sa presunuli z Malajzie na Nový Zéland. Presun to bol priam gulervúci - posúďte:
Po záverečnej párty, tej menej oficiálnej pri hotelovom bazéne sme sa dostali do postele o 3 ráno už o 8-mej sme museli vstávať. Potom rýchle raňajky, objednať taxík a valiť na letisko.
S Mirandou Alldrit sme leteli spolu do KL 
Čau Langkawi - dúfam, že nie nadlho
Všetko prebieha v pohode, lietadlo už pristálo a tak ho stačí dotankovať a môžeme letieť. Máme to dosť na knapp. Z Langkawi letíme asi hodinku do Kuala Lumpur. Tam však pristávame na LCC termináli pre nízkonákladovky( lietajúce autobusy so sliepkami a inou drúbežou, no s letuškami pohľad na ktoré zvlášť u Mareka prebúdza dávnu túžbu stať sa režisérom nezávislej kinamatografie, premietanej po 22:00 - z môjho pohľadu boli tiež celkom prijateľné - ale team letušiek, čo sme videli po prílete by dostal aj Lagerfelda - prípadne Versaceho - ale ten už je DNF :))))) Mimochodom letušky južne od Michaloviec vôbec nie sú na zahodenie, koniec koncov- Ázia....čo už by sme chceli... :)
Prílet na LCC - to akože lokálne letisko v Kuale nad Lumpurom je miniatúrny terminál - ale smrdí to tam jak keby sa odtiaľ lietalo na mesiac a priľahlé galaxie :) ... Po pristátí, máme dve a pol hodiny na vyzdvihnutie batožiny, objednanie taxíka, prejazd z letiska na letisko, ďalší check-in a nastúpenie do lietadla. Aby sme to stihli, musí všetko sa všetko podariť na 100 percent. Ale zlyháva hneď prvá vec, naše bicykle vykladajú až úplne posledné a my strácame minimálne pol hodiny. Ale v pohode, dovtedy sme vybavili taxík a tak to predsa len stíhame. Nasadáme do lietadla a spíme celú cestu. Prilietame do Melbourne. chvíľu to trvá, kým prejdeme všetkými kontrolami, ale na letisku máme čas asi 6 hodín.
A tak neváhame, ľahneme si na zem a spíme ako gundáši. Kým ja sa prechádzam s prababkou po kopaniciach a zbierame dubáky, -Marek nemôže spať a googluje miestne tax free shopy. Zobúdzame sa (tada vlastne ja) len-tak-tak, aby sme stihli ďalšie lietadlo. V lietadle ani nevieme ako vzlietame, obaja sme to prespali. Zobúdzam sa akurát na jedlo oznamujúci signál letušky Agnes od ktorej Marek vyžobral contact informations for next meetings :) a pohľad na Mareka je skvelý - zalomený ako Turek po nájazdoch na Debrecín, hlava spustená, z úst mu visí asi 10cm slinka a dotvára už tak dosť aktualizovanú mapu Austrálie na jeho tričku....tak ho budím a pokúšam sa mu vnútiť to mŕtve zviera čo sa nám odohráva na tanieri hneď vedľa nejakej kapusty a koláča čo pripomína elastoméry do odpruženej vidlice z roku 1997- Rock shox Sid :)...marek ale vraví, že ten elastomer je o niečo málinko jemnejší ale keď to spláchneme vynikajúcim vínkom tak je všetko zase príjemné a my sa tešíme ako vnikneme do kraja KIWI a príjemných usmiatýc Zéanďanov :)

Auto, v ktorom je všetko naopak :)))))))))))
Lake Taupo
A potom už prichádzame na Nový Zéland. Je fantastické, ako rýchlo sa šíria zvesti o mojom "úspechu" v Malajzii a tak už na letisku poskytujem svoje prvé naozajstné mediálne predstavenie...........formou interwiev ....na imigračnom úrade. Pýtajú sa ma čo-ako na pretekoch, či sa darilo, ale hlavne čím sa živím/klamem - pre istotu/ a kedy z Nového Zélandu zmiznem. Ale imigračného interwievátora najviac zaujali moje Pakistánske víza a podivne sfarbené Marekove super-bombové nechty. Ešte že s nami neletel Kajo Džalaj lebo keby ho videli tak ho určite vezmú na výsluch a podrobnú prehliadku telesných dutín či v nich náhodou nepašuje nejakú nukleárnu zbraň ktorou by mohol urobiť niekomu dieru do bruška :)))) ....ale nieeee...kajo my ťa máme radí, fakt škoda že tu s nami nie si....../boli by sme na imigračnom ešte dnes :)---------Takže sme museli vysvetľovať , prečo, načo a začo. Podarilo sa a po vysoko emotívnom prejave a hektolitroch krvavých sĺz sme boli pripustení na Novozélandskú rodnú hrudu - vlastne ani nie tak rodnú ako hrudu :) Po cca. hodine a pól čo na naše veľké prekvapenie aj na Zélande je viacmenej 90minút sme sa prepracovali k vyzdvihnutiu batožiny, ale medzi tým padlo 5 hodín a pozatvárali požičovne áut. Ale Marek predsa len vybavil skvelé auto - staré kombi Mazdu 626 slivkovomodrej farby s veľkým kufrom za skvelú cenu, kam sme sa v pohode napratali so svojimi báglami a mohli sme vyraziť do Taupo. Super cena ktorú vybavil sa mi moc nepozdávala - a moje zlé pocity nakoniec boli potvrdené - ten vidlák z Udavského nakoniec objednal auto s volantom na druhej strane -takže keď som chcel ísť silno volantovať a sadol som si tam kde vždy , kukala na mňa akurát odkladacia plocha s napisom airbag- a volant niekto šlohol.........celé zle....

Tak som mu poriadne vynadal, čo za volovinu kúpil ale keď som zbadal jeho smutné zarudlé očká jak na mňa kuká jak žaba z prachu tak som pochopil že aj na Zélande sa jazdí naopak ako u nás...
Týmto sa Marečkovi hlboko ospravedňujem a Ďakujem že som si mohol zavolantovať na mojom vysnenom autíčku - hoci sa pod náporom novozélandského asfaltu triaslo jak drahý pes :) a som rád že sme ho nakoniec priviezli viacmenej v tom stave ako sme ho prevzali :)

Cesta do Taupo : Riadim ja, Marek chrápe ako brigadýr a slinkami dokresľuje mapu Oceánie na tričku....noooo na cestách je toho pre mňa dosť nového. Prvý krát v živote riadim automat a jazdím vľavo. A hneď na úvod, na výjazde z letiska a z najväčšieho mesta na Novom Zélanda. Samozrejme, že som sa niekoľko-krát pokúsil vyhodiť rýchlosť a zmačkol som "spojku", čo žiaľ na automate znamená prudko zošliapnuť brzdu a boli sme ňufákmi na prednom skle. Marekovi niekoľko krát cvakli zuby naprázdno, a len vĎaka jeho duchaprítomnosti sme sa stihli z protismeru vrátiť do ľavého pruhu. Ale aj toto sme prežili a do Taupo som už došoféroval ako rodený Novozélanďan. Mali sme však ďalší problém. V Malajzii nám akosi zlyhal internet počas posledných dvoch dní a tak sme nemohli komunikovať s Janice, u ktorej sme mali homestay na Zélande. Jediné, čo sme vedeli bolo to, ako sa volá a že býva v Taupo. Čo je informácia ktorej konkrétnosť by sa dala vyjadriť len číslom začínajúcim nulou..... Počítali sme s tým, že prídeme do Taupo a zájdeme do internetovej kaviarne, pripojíme sa a nejako sa dohodneme. Ale v Taupo večer o 11-tej zdochol pes - ale keďže enviromentálne zákony nedovoľujú psíkom umierať v bežnej urbanizácii, nemožno povedať že by sme nejaké mrtvolky zbadali - ale to len preto že bola noc - inak počas dňa sa na nás po cestách škerili najrôznejšie animály zubaté, usmiate , chlpaté ležiace na ceste a na celý svet prezentujúce svoje vnútornosti - ba čo viac - zvýraznené červenou farbou RH faktor pozitív -......brrrr :) Noooo a tak sme proste zastavili na benzínke, zobrali telefónny zoznam a zavolali na nejaké čislo pod menom D and J Braddock. A mali sme šťastie. Boli to oni. Už nás vyčkávali a tak si nás prišli vyzdvihnúť na pumpu. A boli sme ubytovaní. Tesne pred pol nocou. Paráda. Dali sme ešte polnočný čaj s domácimi a zaľahli sme.

Poviem vám ďaľších 5 hodín časového posunu je vyslovená pecka. Do tretej nezaspíte a zobudíte sa na obed. Ale to už je osud ironmanov-globetroterov - alebo trotelov? Takže toto bol príbeh našeho cestovania z Langkawi do Taupo na Novom Zélande.

Čo bolo ďalej. Náš druhý deň sa začal poobede. Po zobudení sme si pozreli pohľad na jazero (najväčšie jazero na južnej pologuli) a presunuli sme sa na menej zaujímavé miesto - do garáže. Tam sme začali montovať bicykle. Novozélanďania sú hrozní puritáni a tak sme museli ísť s bicyklami na špeciálnu prehliadku. Samozrejme zistili, že moja zadná brzda nie je úplne OK (brzdila iba symbolicky) a celý bicykel bol doslova zasratý od špiny, polepený od gelov a iného stafu. Jednoducho som neprešiel inšpekciou a musel som to nechať odborne vyčistiť a vymeniť lanko a bowden na zadnej brzde. Malo to stáť 75 dolárov a nejaké drobné za materiál. Nakoniec z toho bolo 150 dolárov s tým že mi povedali, že ten mountain bike, ktorý som im priniesol sa opäť podobá na Specialized Transition S-works. Takže som dostal inšpekčnú nálepku na bike aj na prilbu. Ale to nie je všetko.
Stará kára ako stará kára :))))))))
Posledný tunning
Keď vás náhle chytí žrací amok, najrýchlejšie je to v mekáči
Snob v cyklistickom drese :)))))))))))))
Chcete sa zaregistrovať na preteky? Dobre, dajte si ale najskôr vyčistiť neoprén špeciálnemu odbornému čističovi. Ten vám dá po poriadnom vymáčaní neoprénu v nejakej smradľavej tekutine ďalšiu nálepku, bez ktorej si pri registrácií ani neškrtnete. Toto všetko sme zvládli, trvalo to celú stredu a polovicu štvrtka.
Plavecký tréning, alebo Pampalini na love :))))))))))
Sponzorom bola Bonita, takže banánmi a opicami sa to tam len tak hemžilo :)))
Vo štvrtok sme stihli si ešte zaplávať - bol to prvý tréning od Malajzie. Voda úplne bombová 19 stupňová - najlepšia ako môže byť pre plávanie v neopréne. Super. Potom sme večer ešte zvládli sa naládovať karbónom na carbo-loading párty. Vypočuli sme si zopár teplých slov, vyfotili sa s amíkom (Davom), ktorý bol tretí na prvom Irone na Havaji v roku 1978. Podľa toho aj vyzeral. Starý, ale teraz už aj poriadne tučný. Ale ide pretekať. To bude srandy.
Nástup Maurov
Mauri šantia v plnej paráde ......
S Davom Orlowskim
Potom už len spať. Výhoda spania na Novom Zélande oproti Malajzii je v tom, že nemáte na izbe 30 stupňov, ale nejakých 18. Prijal by som radšej dvadsať, ale v spálňach akosi chýba vykurovanie. Ale spí sa dobre a už sa začínam pomaličky adaptovať na Novozélandský čas. Veď je načase, už je piatok a zajtra pretekáme. Ráno zaraďujem cyklistický tréning, iba dvacku s následným behom na 3km. Toto musí stačiť. Po "tréningu" kruto zaspávam a prebúdzam sa až na to, že je posledná možná chvíľa zaniesť veci do depa. Aj toto zvládame a po ceste domov ešte aj ľahký plavecký tréning, tento-krát bez neoprénov, lebo by nám už do rána neuschli. Ale pláva sa krásne. To bude zajtra pecka.
To by bolo asi tak všetko z obdobia pred pretekmi. Samozrejme ešte sme si večer nachystali other staf na racing a mohli sme sa ísť spokojne poriadne nadlabať na večeru, ktorú nám pripravila Janice, naša domáca. A Marek domácu ľúbi, najlepšie 75 percentnú :)))))). Ale teraz vážne. Naši domáci sú zlatí ľudia. David a Janice so svojimi dcérami sú ako Marek vraví, úplne gulervúci - hlavne mladšia dcéra Fiona, ktorá v Marekovi evokuje najrôznejšie asociácie :)))))))). Janice s Davidom sú voluteermi od prvých ročníkov IM New Zealand po tom čo sa pretek presunul z Aucklandu do Taupo. Starajú sa o nás priam dokonale, prichystané raňajky a pripravení pomôcť. Fantázia byť členom tejto rodiny na jeden týždeň. Ale už stačí, je večer pred pretekom a ja sa idem pokúsiť zaspať. Nejde to a tak sa vo mne prebúdzajú blogerské závislosti a uploadujem fotky z pretekov v Malajzii. Predsa len by bolo vhodné report z Malajzie publikovať pred týmto pretekom. Ale nakoniec vypínam noťasa a pokúšam sa zaspať. Ale ako obyčajne nejde to. Darí sa mi to až okolo jednej. A čo bolo potom bude zase iný príbeh.
Túto reportáž Mareček trošku vytuningoval v lietadle , ale veď to je zrejmé na prvý pohľad :)))))))))

3 komentáre:

Sokolík povedal(a)...

Kolik si měl v krvi, když si to psal ? :) velmi zabávné. Ještě se napij :)

Ironjozef povedal(a)...

Sokolíku, to viem úplne presne.
Na letisku v Aucklande 2 male pivá (Marek 4) a v lietadle 2 185ml flašky červeného vína (Marek to isté). Keď sme to písali tak celé lietadlo nechápalo, čo je nám stále také smiešne :))))))))))

Anonymný povedal(a)...

Opäť super čítanie. Len tak dalej. Brunner