KRUŠNOMAN 2009 - 9.5.2009

Krušnoman 2008 bol jedným slovom PERFEKTNÝ. Super závod, perfektná organizácia, krásne prostredie a počasie a aj tričká boli pekné.
Takto som písal o mojom prvom stretnutí s Krušnomanom minulý rok.
Tento rok by som napísal, že závod bol ešte viac perfektný, ešte lepšie zorganizovaný, proste nádhera.
Takže, ako to všetko vlastne bolo.
500 kilometrový presun sme spolu s Demim začali už v piatok o desiatej ráno. Cesta ubiehala super s jednou dlhšou prestávkou pri Velkém Medziříčí u Mc-ka. Tam sme sa po krátkom SMS-kovaní stretli aj s Jožkom Bezákom, ktorý mieril samozrejme tiež na Klíny. Na Klíny sme dorazili asi okolo piatej. To už som stretával známe tváre, ktoré patrili podobne streleným ľuďom, ako bola posádka nášho auta. Tu mi nedá nenapísať jednu poznámku, ktorú adresoval Demi Jožkovi Bezákovi. „Všetci sme poriadne strelení, ale Jožko je najviac.“ Takto Demi hodnotil jeho počiny ako Slovakman a Lipno po sebe atď a teraz to zase malo byť Krušnoman a Pražský maratón. Ale keďže sme s ním nikto nechceli ísť vyklusať Krušnomana, nešiel nakoniec ani on.
Tomášovi Langhammerovi sa podaril výborný ťah, presunúť dejisko pretekov na Klíny. Výborné ubytovanie 20 metrov od štartu – to fakt nemá chybu.
Ešte pred registráciou sme osedlali tátoše a boli sme si „vytočiť nohy“. Potom registrácia a výklus po trati behu, ktorý sa ale nakoniec nekonal, lebo keď sme videli, kadiaľ beh vedie, zhodnotili sme, že je to nebehateľné a beh sa zmenil na prechádzku. Potom už iba registrácia, večerný hokej v TV a spánok.
Ráno sme sa prebudili do pekného, ale dosť chladného počasia. Po všetkých tých obvyklých procedúrach som uložil veci do depa. Bolo ťažké rozhodnúť sa, čo na seba, lebo som predpokladal, po rannej „skúšobnej jazde“, že v zjazdoch bude poriadna zima. Väčšina pretekárov volila dlhý rukáv, ale elita išla v krátkom. Tak prečo nie, ale pre istotu som si pribalil návleky na ruky. Bola to dobrá voľba.
A samotný závod. Je to duathlon, takže nulové ambície ako antibežec.
Na štarte som sa zaradil asi tam, kam patrím, to znamená asi tak do polovice štartového poľa. Nepotrebujem, aby sa cez mňa hrnula masa pretekárov v úvodných prudkých terénnych padákoch. Na štarte som stál spolu s Demim a Janou Candrovou, a tak sme sa zakecali, že sme takmer odštartovali vlastne len tak mimochodom. Taký pohodový štart som ešte nezažil. Mojim cieľom na prvom behu bolo prežiť. Achilovka a členok stále neposlúchajú, takže žiadne bláznenie ale klusať. Demimu to tento rok výborne behá, a tak som chcel bežať za ním. Tak sme aj začali, ale asi po kilometri som sa od neho odpútal a bežal si svoje. Asi do polovice som sa držal stále na rovnakom mieste a stále sme sa navzájom predbiehali s Pepom Svobodom. Potom som sa začal postupne prepracovávať dopredu, ale len veľmi opatrne. Nakoniec som úvodnú 10-ku doklusal za 40:11 na priemerných 162 tepoch na cca. 30-tom mieste.
A potom to prišlo. Osedlal som Tarmaca a vyrazil. Začiatok cyklistiky je naozaj zaujímavý. Stojka v dĺžke 1,7km. Už úvodnom stúpaní som zterminoval asi troch borcov. Na vrchole som dotiahol tretry, práskol gel a jonťák. Potom cvak, cvak, cvak – proste 53/11 a ide sa. Tepy v pohode, budúce obete nadohľad, takže do motiváciu nebola núdza. Zvolil som taktiku, krátke stúpania preletieť v stoji na ťažkom prevode s kadenciou okolo 60 a tie dlhšie v kľude oddychovať na najľahší prevod s kadenciou cez 90. Záver stúpaní vždy ovšem zabrať a vydrtiť to postojačky ťažším prevodom. V druhom kole som dorazil Jindru a začala v hlave pracovať kalkulačka. Keď som ho dobehol za 40km, tak si musím na ďalších 50-tich km vypracovať nejaký ten náskok aby ma ako vždy nedobehol v poslednom kole. Asi v tretine druhého kola som dorazil Pavla Michala, Rudu Cogana a Standu Cibulku. Trošku zložito sa ich predbiehalo, lebo išli slušne povedané dosť po kope. Ale v malom stúpaní to šlo ale následne sa dole kopcom rútili ako šialený – tu som fakt nemal šancu. Tak som si počkal zase do najbližšieho stúpania – tento krát dlhého presne v polovici cyklistiky a tam som ich predbehol. Tým som považoval svoje cyklistické počiny za dostatočné a myslel som, že už nemôžem nikoho dobehnúť. Tak som si to vycvrnkal až na Klíny k „vrtuliam“ a tam som zistil, že som sa dosť priblížil k Lukášovi Slatinskému a ešte k jednému borcovi. A tak v stúpaní na začiatku tretieho kola som ich predbehol. Potom asi 2km kľud, keď tu pred sebou vidím Honzu Wainera. Hovorím si, tak to je fakt sila a stačil jeden malý hupáčik a bolo to. To som sa ale zrazu ocitol na štvrtej pozícií, čo už bolo fakt divné. Pred otočkou v poslednom kole vidím, že Karlovi Zadákovi to šlape, ale borci na 2. a 3. mieste boli už celkom blízko, ale samozrejme, že už pre mňa nedostihnuteľný. Jedine, že by sa išiel ešte jeden okruh. Cítil som sa úplne v pohode a jeden dodatočný okruh by som privítal. Asi 7km pred cieľom ma dobehli Ruda Cogan so Standom Cibulkom a išli predo mňa. Proti presile sa ísť nedá a tak som do depa došiel na 6. mieste s asi pol minútovou stratou na nich. Ja sa v depe zdržím vždy trošku dlhšie, takže mi samozrejme ušli. Ale už asi po kilometri behu som sa priblížil k Standovi, asi musel na záchod, a bežali sme spolu až do výbehu zjazdovky v druhom kole. Tam sme prehodili pár slov, že už nás nikto nedobehne, lebo Pavel Michal sa nepribližoval a ostatní boli ďaleko. A tak som trošku pridal, alebo Standa spomalil, asi to druhé a usadil som sa na piatom mieste. V poslednom kole pred záverečným výbehom zjazdovky už som vedel, že to stačí iba doklusať nahor a tak som to vybehol s rozumom, aby ma náhodou nechytil nejaký kŕč. A potom cieľ, neuveriteľné ja v duathlone na piatom mieste.
V cieli pekná finišerská medaila, podanie ruky s Tomášom a chleba ze sádlem. Paráda. Potom už iba super atmosféra, fandenie a gratulácia kamarátom.
Nasledovala večera so spokojným Demim a Dušanom Kyjankom a nespokojným Jožkom Bezákom s manželkou, ktorá ovšem bola taktiež spokojná a finišerské pivo. To už sa do cieľa hrnuli Michal Šiška so Zbyňkom Švehlom a tak sme im išli samozrejme všetci zatlieskať. Klobúk dole pred týmito borcami keď som videl na trati, aké úsilie je treba vynaložiť, aby rukami vytiahli tie kopce.
Potom prišla krátka chvíľka slávy a dostal som pekný pohár za druhé miesto v kategórií M35-39.
Večer sme zasadli do „spoločenskej miestnosti“ penziónu Emeran a vydržali tam až do 23:30. Postupne sa tam rozpútala pravá Krušnohorská zábava. Hlavne šoumen s mikrofónom fakt nemal chybu. Zvládli sme dokonca odtancovať aj „Makarenu“ a „Jede jede mašinka“. Hlavne tá Makarena s dievčinou, ktorá nám predtancovávala nemala chybu. Pohľad na Krušnomanov po závode, zatuhnutých a so svalovicou ako vrtia bokami a vykonávajú všelijaké tie podrepy musel byť priam jedinečný. K tomu všetkému sme zvládli ešte ďalšie 4 pivá a ešte jednu večeru. Na najbližšieho pol roka mám odpité.
Druhý deň bolo proste škaredo. Zamračené, veterno a miestami pršalo. Ale keď sme už doma rozhodli, že sa ešte prevezieme, tak kedy keď nie teraz, tu a my dvaja s Demim. A tak sme sa naobliekali a dali si regeneračkú 46 kilometrovku – samozrejme v kopcoch. Je nám samozrejme ľúto, že to nebola stovka, ale zadaných podmienok by to nebolo ono. Jediné, čo sme nestihli, bol tenis a tak sme rakety brali zbytočne. Tenis v daždi a vetre, to nemusím. A potom už iba cesta domov, bezproblémová a doma nadšené deti.
Ešte malé zhrnutie zo štatistických dôvodov:
Takže
1. Beh 10km tep 162 čas 40:11
Depo 1:17
Cyklistika 92,7km
1. kolo čas 55:08 tep 156
2. kolo čas 54:16 tep 149
3. kolo čas 57:51 tep 145 – možno som to nemačkal celkom presne
Celkový čas kola 2:47:00, priemerný tep 150, rýchlosť 33,3km/h.
Depo 1:30
2. Beh 10km tep 43:12 tep 152
Celkový čas 4:13:12
To že niekedy v kopcoch zajazdím druhú najrýchlejšiu cyklistiku som si fakt ani nepomyslel.
Oproti minulému roku teda horší čas, ale na trati bolo pridaných 10km na kole a tie stáli za to. Beh bol tiež o niečo „vylepšený“ – kto nezažil, môže ľutovať.
A na záver pre Tomáša, ak to náhodou bude čítať.
ĎÍK. Urobili ste perfektný závod s perfektnou atmosférou a aj tá zábava večer stála za to.

Ešte pár fotiek:

Bedna M35-39

Večer sa začína

Večer sa končí

Regenerácia na druhý deň