pondelok, 12. októbra 2009

MOJA CHALLENGE BARCELONA 2009

A ako vyzeral pretek v mojom prevedení? Stačí čítať. Nálada bola výborná, Jožko Bezák bol samá sranda, posledný tréning nám to letelo a tak sme boli plný očakávaní. Hlavne ja, pretože na takejto masovke som ešte nebol. Na poslednom plaveckom tréningu k nám na pláž prišiel aj David Sajner a tak sme sa dali do debaty, ako ešte mnoho-krát, pred štartom, na behu počas preteku (tam hovoril iba on), po preteku v plážovej krčme ... . Takže po výdatnej večeri som sa uložil spať pomerne skoro – okolo ôsmej a začal som bojovať so spánkom, tedsa chcel som zaspať, ale veď viete.. . Napokom niekde uprostred druhého CD-čka sa mi to podarilo, ale asi tak po hodinke som bol znovu hore, normálne som sa precitol nato, že som si nenastavil budík. O čom ten človek počas spánku nerozmýšľa. Potom som už bumbal až do 4:30. To už mi Jožko Bezák búchal na dvere – VSTÁVAJ. V hoteli sme si vybavili špeciálne raňajky pre ironmanov o 5-tej a hneď po nich sme poniekoľkých návštevách toalety vyrazili na štart. Na chodbe sme sa stretli s Kanaďanom Lukom Dragstrom. Po spoločnej jazde výťahom (toľká česť, viezť sa vo výťahu s naozajstným profíkom), nás pozval, že nás na štart zoberie taxíkom, ktorý ho už čakal pred hotelom (to bola sila). Takže na štarte sme boli tak o 20 minút skôr, ako sme plánovali a pekne pohodlne – Luke povedal, že netreba zbytočne plytvať so silami, že sa ešte nachodíme dosť – a mal pravdu – darmo profík sa vyzná. Pred štartom klasické motanie sa v depe, posledná kontrola bicykla, zacvaknutie tretier, záchody a súkanie sa do neoprénu. Ani som netušil a bol tu čas štartu. Teda štartu profíkov mužov. Bolo ich asi 35, hneď minútu po nich vyštartovali ženy- profíčky (tiež ich bolo dosť) a potom minútku na to ostatné ženy. A to už sa chystal štart Jožkovej Bezákovej skupiny (postarších mužov). Odštartovali aj oni a to už sme sa na štart hrnuli my, najviac nabušený hobíci (podľa papierových predpokladov). Čakanie bolo dosť dlhé, lebo od štartu predchádzajúcej vlny muselo ubehnúť 14 minút. Stojím v prvom rade, druhý z kraja, na vzdialenejšej strane od prvej bójky, tam by nemala byť žiadna strkanica. Ešte sa dávam do reči z pretekárov stojacim úplne na kraji vedľa mňa. Vysvitne z neho môj súper v Age group a má cieľ ísť pod 8:45. Tu som trošku zapochyboval, či stojím správne, ale už nebolo cesty späť. A už je tu štart. Šprint po pláži a skok do pokojného mora. Žiadny problém, ani jediný kontakt, všetci plávame s rozumom a nikto sa nechce dobiť na prvých metroch plávania. Pohybujem sa asi tak v prvej tretine našej skupinky a rýchlo nachádzam bezpečné miesto za nohami jedného so spolupretekárov. Tempo je svižné, ale dobré, krásne to fičí a tuším, že z toho bude bezproblémové plávanie. Pláva sa jeden 3,8km? Okruh a tak človej nevie kontrolovať medzičasy, ale moje postavenie v skupinke nasvedčuje solídnemu výkonu. Asi tak po kilometri začíname zberať prvých odpadlíkov z predchádzajúcich vĺn. Pred otočkou už dorážame celú predchádzajúcu skupinu už premiešanú so ženami a tak je tu trošku problém predrať sa cez cca. 300 ľudí. Ale okrajom to ide a tak frčím ďalej. Počas predbiehanie v druhej časti plaveckého okruhu strácam kontakt s mojimi obľúbenými nohami (pretekára čo mi rozrážal vodu) a tak hľadám nejaké iné. Niečo aj nachádzam, ale nie je to to pravé a tak plávam osamotene do cieľa. Plávanie v jednom okruhu je nekonečné, ale konečne môžem zatočiť ku brehu a plávam do cieľa. Vyliezam z vody, úplne v pohode s pocitom výbornej práce, mačkám medzičas a? Som zdesený, šokovaný – 58:44. Toto som už dávno nevidel na hodinkách. O tomto čase som potreboval byť niekde na konci druhého kilometra cyklistiky. Nič, to ide sa ďalej. V tom momente pre mňa skončil sen o deväťhodinovej hranici. Takmer sedem minutový zásek po prvej disciplíne ukončil všetky moje ambície. Proste už som to nemal kde nahnať. Prebieham do prezliekacieho stanu, a počas behu sa súkam z hornej časti neoprénu. Prvú časť depa mám vybavenú rýchlo, ako keby som to ani nebol ja. A vybieham zo stanu a utekám asi tak štvrť kilometra k bicyklu. Počas behu rozmýšľam, ako je možné, že som to zvládol tak rýchlo. A prichádzam na to. Zabudol som si dať ponožky. Ty blbec! Pretek ani nezačal a ty si narobil už toľkoto hovadín – hovorím si. Ale naspäť už predsa nepobežím, veď už som bol pri mojom rade bicyklov. A tak si hovorím, zvládli to iní, zvládnem to aj ja. A tak vbieham do môjho radu bicyklov, niekde uprostred by mal byť aj ten môj, ale kde. Zmätene rozhadzujem rukami, hľadám, ale nevidím. Trvá to tak 10 sekúnd, vraciam sa pár metrov späť a nachádzam tú moju kolobežku dokonale ukrytú medzi ostatnými bicyklami normálne veľkosti. Hľadal som ho aj podľa Zippov, ktoré sú normálne dosť viditeľné, lenže 404-ky som mal asi iba ja a vyzerali ako nízky ráfik a ja so hľadal vysoký. Lenže tu všetci bali 808 a 1080. Ale v pohode beriem kolobežku a šprintujem z depa. Nasadám, obúvam sa, uťahujem tretry a medzi tým prechádzam jednu zátačku za druhou. Konečne poriadne obutý a tak sa vydávam na prejazd kruháčmi a úzkymi uličkami plnými spomaľovacích profilov na asfalte. Asi hneď na druhom počujem ranu. Čo je? Diváci rozhadzujú rukami ukazujú mi, niečo a ja zisťujem, že mi vyleteli fľaše z nosiča na sedlom. Asi som ten retardér preletel rýchlejšie ako by som mal (Michal, David a Honza mali podobný zážitok na jar, ale tam som so sebou ešte aj hodil o zem). No nič, aspoň som o kilo ľahší, veď za chvíľu bude občerstvovačka a tak si pitie zoberiem – no probem, makaj. A tak sa vymotávam z Calelly, beriem pitie na občerstvovačke a konečne si na konci štvrtého kilometra môžšm zaľahnúť do hrazdy. Teda vlastne ešte nie, ešte musím vyšľapať asi pol kilometrový kopec. Ale potom to už fičí. Pozerám na priemer – na piatom km hlbolo pod 30km/h. Tak to už je úplne v pr.... . To už je katastrofa. Ale zaberám, na rovinatých úsekoch mám na tacháči okolo 43 v stúpaniach 36 v zjazdoch 60. Doslova letím. Začínam predbiehať. Najskôr niekoľko lepších plavcov z našej skupiny spolu s dobrými plavcami z predchádzajúcej vlny. Po cvíli prichádzajú na rad ženy profíčky. Idú pekne a rýchlo, ale ja letím. Tep okolo 158 ale v nohách dynamit. Asi tak na 20km míňam aeroprilbu s českou vlajočkou (zase Laďka Císařovská), kukám na ňu, ale nereaguje a tak fičím ďalej. V protismere vidím, ako si to rozdávajú profíci, sú tak 30minút predo mnou (štartovali 20 minút skôr). Už sa blíži otočka, priemer som zdvihol na 39,0km/h v protismere vidím zopár borcov z našej vlny. Sú tak 300m predomnou. Po otočke poriadne zaberám a dobieham ich asi po 2 kilákoch. Taktika je jasná, dobehnúť trošku sa za nimi (podľa pravidiel) povoziť a predbehnúť. Fúka mierny protivietor, už viem, prečo som tak letel. Na tacháči mám okolo 37km/h, ale cítim že skupinka asi 7-mich borcov nešlape, tep mi padá poriadne dole a tak nastupujem. Za mnou sa zo skupinky vydávajú ešte ďalší traja, asi čakali na niekoho, kto bude ochotný ich potiahnuť. A tak sme skupinku roztrhali. Dokonca ma na chvíľu aj dvaja vystriedali v čele, čo vyzeralo super a už sme sa začali aj dohadovať, že to odtiahneme spolu. Samozrejme všetko pod dohľadom rozhodcu na motorke, ktorý sa od nás ani nepohol. Zas som išiel do čela a zvýšil rýchlosť pohybu skupinky na optimálnych 40km/h. V tom sa za mojimi vagónmi prirútila rozhodkyňa a každému nasekala žltú kartu – 8 minút v penalty boxe. Neviem, čo ju k tomu viedlo, ale chlapci išli podľa pravidiel, to u nechám na jej svedomí. Bolo mi ich naozaj ľúto, dokonale im pokazila pretek. Takto som ich odtiahol až na koniec prvého kola, kde odbočili do penalty boxu. Viac som ich nevidel. Ako tak točím do druhého kola vidí to neskutočné pole pretekárov začínajúcich svoju cyklistickú časť. Tu by sa dali rozdávať karty jedna za druhou, ale to už nikto nerieši. A tak pokračujem v druhom okruhu. Vlastne až do konca cyklistiky nerobím nič iné, iba som vybočený v ľavo a predbieham o kolo. Niekedy musím brzdiť, lebo mi do dráhy vletí borec, ktorý tiež predbieha, ale netuší, že je predbiehaný. V polovici cyklistiky predbieham Katju Schumacher s Nicole Best idú spolu. Potom už nič, iba jesť, piť a predbiehať. Ale aby som nebol až taký hrdina, niekde v druhom kole a v treťom kole ma predbehli asi štyria borci, ktorí valili tak, že som čumel – nemal som nárok. V prvej časti tretieho kola cítim, že nohy už nie sú to, čo boli na začiatku a fúka stále viac a viac. Priemer klesá na 37,9km/h. Ale po otočke sa môžem tešiť na „tailwind“ a aj sa tak stáva. Zase to ide pekne, keď tu zrazu prásk! Ešte väčšia rana ako na začiatku, cítim poriadne drhnutie v zadnom kolese. Obzerám sa a vidím, ako mi zletel celý zadný nosič z popod sedla. V poslednej chvíli ho zachytávam a beriem do ruky. Jedna fľaša mi vyletela, druhá tam zostala a ja rozmýšľam, čo ďalej. Nosič v ruke. Zahodiť, nezahodiť? Lenže na nosiči sú aj bombičky na fúkanie v prípade defektu. Rozhodujem sa nezahodiť. Našťasie mám na ráme ešte jeden košík na bidon a tak presúvam fľašu doňho. Prvý problém vyriešený. Zisťujem, že celý držiak sa dá nasunúť na hrazdu a tak ho tam dávam. V podstate po rovine žiadny problém, okrem nahovno aerodynamiky. Horšie to bolo v stúpaniach, kde sa mi to celé hompáľalo a musel som to pridržiavať aj prstami. A takto som išiel posledných 20 kilákov. Úplne najviac naprd to bolo v úzkych uličkách na ceste do depa. Tam som musel brzdiť, držať nosič, skákať cez retardéry a pritom radiť na hrazde. Proste sranda. Ale som v depe. Zosadám, ku podivu, žiadny problém s behom, chrbát žiadny problém a tak idem zaparkovať. To zvládam celkom slušne. Dáta z cyklistiky sú nasledovné. 182km, priemer 37,8km/h, čas 4:48:58, kadencia 87rpm, priemerný tep 148bpm. V týchto číslach je aj asi 400m behu popri bicykli. Ani raz nebolo treba zhadzovať vpredu na malý prevodník. Zase mierim do prezliekacieho stanu. Počas cyklistiky mi ponožky vôbec nechýbali a už budem jazdiť vždy naboso. Ale teraz myslím v prvom rade na to, aby som si nahodil ponožky a nič nezabudol. Zvládam to pomerne rýchlo a vybieham. Som zvedavý ako to pôjde. V okamihu výbehu z depa mám čas 5:55 hod a hovorím si, že ak zabehnem to, čo som si naplánoval (okolo 3:20), tak z toho bude celkom pekný čas. Začínam strojovým tempom na tepe okolo 141. Beží sa mi solídne ale cítim, že je poriadne teplo. Na celej trati ani milimeter tieňa, ostré slnko a cca. 30 stupňov. Jednotlivé kilometre sú značené a tak si môžem kontrolovať tempo. Rozdodujem sa, že si budem mačkať medzičasy po 5-tich kilákoch. Na trati je nás iba zopár, diváci povzbudzujú, všetko je tak, ako má byť. Pred piatym kilákom vidím prvú občerstvovačku a vzápätí mačkám medzičas na prvej 5-ke. Je to za 22:52. Solídne, len keby to tak vydržalo. Predbehol ma asi jeden rýchlik a ja som sa začal približovať tiež k jednému borcovi predomnou. Inak nič zvláštne. Ako sa tak blížim o otočke na cca. 10 kilometri vidím, že bežecký okruh sa postupne zapĺňa. Druhá 5-ka za 24:09. Spomalenie. Ale bežal som proti vetru. Nevadí, točím do druhého okruhu a občerstvujem. Cítim, že je naozaj poriadne teplo, proste pravé ironmanské počasie. Citim, že začínam spomaľovať, ale v medziach normy. Tretia 5-ka je za 24:45 a potrebujem sa niečoho, alebo niekoho chytiť, lebo tempo by išlo dole. V tom ma na otočke dobieha Katja Schumacher spolu s Nicole Best a bežiav trojici ešte s jedným profi mužom/chlapcom. Tak sa ich chytám a ich tempo sa mi páči. Bežíme vo štvorici, ja vzadu a zase to ide. Baby si na občerstvovačke nestačili uchmatnúť gel a tak ako posledný beriem gely aj pre ne, pobehnem, dávam im ich a zrazu sme kamoši. Prehodíme pás slov po nemecky, dohodneme taktiku a bežíme ďalej, s tým , že na špici sa striedame. Začíname aj predbiehať a zbierať predbehnutých – už sme asi 7 členná skupinka a strojovým tempom ukrajujeme kilometre. Štvrtá päťka bola zase proti vetru a v rovnakom čase ako tá predchádzajúca za 24:45. Niekde po 22. kilometri sa ovšem naša skupinka začína trhať. Schumacherke dochádza a aj chlapcom- profíkom zostávajú vzadu, Nicole ide dopredu, ale za občerstvovačkou mi mizne a je stále tak 50metrov predomnou, ale ja ju už neviem dobehnúť. Prichádza 25-ty kilák. Piaty päťkilák som bežal za 25:43 – prvý krát tempo nad 5min/km, aj tep začal padať – je to asi tu kríza. Dávam si šlehu, ale moc nezaberá. Prvý krát zastavujem – musím čúrať a nie a nie prestať – leje sa to zo mňa dobrú minútu. V tom vidím okolo mňa nikto známy, všade kopa divne sa pohybujúcich „bežcov“ a upadám do letargie. Začínajú mi chodiť po rozume divné myšlienky, prečo som tu? Načo to robím? Veď bežím ako posratý, prečo sa na to radšej nevyprdnem. Začínajú ma predbiehať a ja sa začínam motať. Ide cezo mňa asi 300ľudí (aspoň ja som mal taký pocit). Proste ma to strašne prestalo baviť.Je tu 30. kilometer a ja mačkám. Šiesta päťka za 28:02. Do prkna, veď to nie je až také hrozné, veď som minútu čúral a na občerstvovačkách chodil. Tak sa skúša nejako mobilizovať, ale nejde to. Ako náhle vidím ďaľšiu občerstvovačku, prechádzam pred ňou do chôdze, v pokoji v nej dokráčam. Pokojne si vyberiem čo chcem, aj tak je tam milión ľudí a poriadna strkanica. A zase to pri kráčaní vypijem a postupne prejdem do to svojho nahovnobehu. Takto sa to opakuje na každej občerstvovačke. Siedma 5-ka bola za 28:28. Osma za 30:11. Ale aspoň to budem mať za sebou. Míňam značku 41km a odpájam sa od okruhu. Bežím asi 6 minút a už by tu mal byť cieľ. Ale namiesto toho vidím nápis „Last kilometer“. Oni si asi robia srandu. Takéto žartíky by si mohli odpustiť. Ale hovorím si, asi iba chceli povedať, že som niekde na poslednom kilometri. Ale nie. Namiesto cieľovej rovinky ma navigujú po všelijakých zátačkách, okolo depa, potom cez depo a až potom do cieľa. Tie posledné 2,2km sa poriadne „natiahli“ (15:59???). Bežal som ich celé, a fakt bežal, dokonca som solídne stupňoval tempo, lebo sa ma vydali stíhať dvaja borci (cca. 70m za mnou a sťahovali ma), ale povedal som si, že tí ma už nedostanú. A nedostali. Naopak ja som ešte predbehol jedného nešťastníka v okamihu keď vstupoval na cieľovú rampu. Týmto sa mu veľmi ospravedlňujem, ale bol som rozbehnutý tak, že to už nešlo zastaviť a v cieli ma museli brzdiť usporiadatelia. Nechápem prečo, ale stačilo trošku motivácie a bežalo to úplne inak. Nakoniec celý maratón bol za 3:44:54 pri priemernom tepe 137bpm. Pri prebehnutí cieľom som nemal žiadne euforické myšlienky a ani nálady, bol som psychicky na dne a pevne rozhodnutý, že ironman len tak skoro nepôjdem, alebo aspoň dovtedy, kým sa nenaučím dôstojne sa pohybovať počas bežeckej časti. A čo potom nešťastníci, ktorých som míňal v protismere na cieľovej rovinke ako vybiehali na začiatok bežeckej časti? Neodvažujem sa ani pomyslieť. Zlaté polovičky – tam človek preteká, cíti silu – ale tu nič – len sa motá po asfalte a vyzerá ako totálna troska. Toto je šport? Čo je to? Na začiatku ráno stálo na štarte 1800 nažhavených vytrénovaných borcov a teraz, kopa ľudských trosiek nedôstojne sa motajúcich akože na bežeckej trati. Toto nie je šport, to je totálne šialenstvo. Toto je presne to, o čom som rozmýšlal na posledných cca. 12-tich kilometroch motajúc sa v anonymnom dave, ktorý nikde nezačína a nikde nekončí. V cieli mi dali medailu a tričko a odobral som sa do žracieho priestoru. Tam som vypil 3 neako-pivá, zožral kopu pizze a slaných arašidov, trošku pokecal a išiel som na masáž. Potom ďalšie pizze s melónmi. Ku podivu v mieste cieľa nebolo ani moc pretekárov, kde sú tie tri stovky ľudí, čo ma predbehli. Boli na trati. Proste v tom masovom behu som totálne stratil prehľad o tom kde sa nachádzam, koľký som a potom človek nemá o čo bojovať. A keď nie je o čo – potom niet dôvod a človek jednoducho nebojuje. V návale pesimizmu som si pozbieral veci z depa a išiel som do hotela, kašlajúc na to, aby som sa pozeral na nešťastníkov na trati a povzbudzoval ich. Na izbe som si hodinku pospal a znovu som išiel jesť – na večeru. Tam sa ku mne pridala Štefka, Jožkova Bezákova polovička, čosi sme do seba nahádzali a spolu sme išli pozrieť ďalšiu ľudskú trosku. Vyzeral hrozne, ale dal to a tak má zase o zárez navyše. Takže toto by bol môj príbeh z Challenge Barcelona 2009. Keď to zhrniem, dal som si zatiaľ pre mňa nedosiahnuteľný cieľ, na ktorý proste nemám a počas vývoja pretekov som chcel aspoň si solídne zapretekať, nie domotať sa do cieľa. Som fakt poriadne sklamaný, nie preto, že som nešiel pod 9 hodín (to by muselo všetko výsť na 120%), ale preto, že som so svojho prejavu nemal dobrý pocit. Tak toto bol môj desiaty ironman.
Čo bolo potom?
Musím to napísať pomerne rýchlo a hlavne krátko, lebo ja sa asi už neviem vyjadrovať stručne.
Ďalší deň bol v znamení žrania, vylihovania pri hotelovom bazéne a na pláži na pive. Medzi tým sme sa stavili na vyhlásení výsledkov, aj keď som tam ani nechcel ísť. Ale bolo to po ceste na pivo. Tam sme zistili ako sme vlastne dopadli, takže ja 68. celkovo a 7. v AG35-39. Jožko skončil 898. a v AG 50-54 na 38.mieste. Až tam som zistil, že som si tretie miesto v AG prehral vlastne sám. Na 30. kiláku behu, kedy mi začalo raplovať v hlave som bol bezpečne na 3. mieste ale to som bohužiaľ netušil. A tak to dopadlo ako to dopadlo. Do cieľa doško okolo 1200 pretekárov z 1800. Vyhral, tak ako na Embrunmanovi Marcel Zamora v čase 8:15:37.
Na vyhlásení sme sa znovu stretli s Davidom Sajnerom a spolu potom presedeli dobré 3 hodiny na pláži pri pive. Davide ešte raz dík za povzbudzovanie na behu.
Ďalší deň bola na programe prehliadka Barcelony. Celkovo 9 hodinová, nachodený sme boli ako blázni, ledva sme stihli večeru.
V utorok ma oslovil duch nadšeného triatlonistu, hneď po raňajkách som sa nahodil do cyklistického, osedlal časovkársku kozu a vyrazil na moju obľúbená trasu do Felia. Tento krát však nezačínala v Lloret de Mar, ale už v Calelle. Kto jazdil z Lloret cez Tossu do Félia a späť vie, o čom to je. Sú to kopce, kopce a kopce. Ale aj nádherné výhľady na Costa Bravu, proste relax ako hrom. Toto som proste potreboval a dokonale som si oddýchol. Tých 110km na kole bol ako balzam na moju ubolenú triatlonovú dušu.Potom na ďalší deň už iba cesta domov, veď doma ma už čakali dve nové DVD do cyklotrenažéra Stelvio a Tour of Flanders + upgrade Fortiusa na Bushido. Takže oklepať sa začať poriadne bušiť. Ako povedal Jožko Bezák : „Už som prišiel na to, prečo nám to nejde. Musíme proste trénovať viac a rýchlejšie.“

11 komentárov:

henryIII povedal(a)...

Koukám, že máš o motivaci na zimu postaráno :-) . Jak se říká, všechno zlé je k něčemu dobré...

Aldaman povedal(a)...

Jak se dalo čekat, zase jsi přeháněl :-). Vždyť je to moc pěkný výsledek a s odstupem času-každá zkušenost stojí za to ne, když se z ní poučíš :-).
Jen taková technická, nechtělo by to teď trochu odpočinku ?

zombice povedal(a)...

I kdyz jsme kazdy uplne nekde jinde tak skoro presne tyhle pocity jsem mel po IM UK. Byl jsem z toho strasne zklamanej a nastvanej sam na sebe a zarek jsem se, ze na zadnyho dalsiho Ironmana nepojedu dokud se nenaucim jezdit na kole... Jeste ted kdyz si na to vzpomenu tak se ve me misi pocity co ze sem tam jako chtel delat a jestli to mam zapotrebi se nekde pul dne trapit. Ale ty to Pepo hrave prekonas, dej si posezonni oraz (inspiruj se treba u Filipa O. :) a vsadim se ze pres zimu a jaro nacerpas krom motivace i dalsi silu k zavodeni na spickovy urovni ;)
P.S.
Podobnou prihodu s timhle Profile Design dvojkosikem jsem mel na Moraviamanovi, taky mi upad, nejak se tam povoluje ten sroub a taky se mi to stalo pri zavode poprve.

Vl001 povedal(a)...

Tak já do Barcelony nejel, protože jsem se bál, že se poženu přes půl Evropy a bude hnusně. O ono bylo hezky. Pak ovšem nechápu, v čem je nějaký problém? ;-)

Anonymný povedal(a)...

no zda sa mi,ze sa ti lepsie preteka tam,kde si leader,ale nesmies sa hned zlomit,ked dojdes na velky pretek a su tam desiatky lepsich.Mne to pripomenulo jednu hlasku Uweho Amplera,cyklisticka amater.hviezda z byvalej NDR.Ked presiel k profikom,tam opisal preteky medzi nimi takto:"ked som jazdil medzi amatermi a nastupil som v kopci,tak v jeho polovici sa obzriem a nikto za mnou.Medzi profikmi sa obzriem v polovici kopca a za mnou dalsich desat borcov,z ktorych mi chce kazdy nastupit":)

Michal povedal(a)...

Pepo to je normalni, po prvnim IM venku jsem mel taky pocit, ze to je fabrika, ze na to nemam a ze vsichni jezdej v haku a ze se na to muzu vykaslat.
Uz v lednu ale myslim, budes na zavod v Barce koukat jinyma ocima :) IM

rk povedal(a)...

Je to strhující čtení, vcítil jsem se tak, že cítím pozávodní únavu.

To promarněné třetí místo bude mrzet dlouho, ale i tak je to pěkný výkon. Já bych profíků nestačil ani v tom hotelovém výtahu :-)

Máš letos několikanásobně víc dlouhých akcí než já. Obdivuji Tě, že jsi našel tolik duševních sil k mnoha svým závodům, znova a znova nadoraz. Myslím, že roční vrcholy mohou být tak dva, s velkým odstupem. Nebo objezdit vše co se vejde do představ a kalendáře, ale vykašlat se na hodinky na ruce a osobní rekordy.

Ječmínek Máselník povedal(a)...

Pepo, asi nikdy nebudu řešit výsledky, kterých dosahuješ Ty, z tohoto pohledu jsi pro mě regulérní mimozemšťan. Jsi schopen v asi nejsilnější age group atakovat medailové pozice, takových lidí není moc ne že u nás, ale na světě. Nepropadej tedy skepsi, není to s Tebou až tak špatné:-)

Ironjozef povedal(a)...

Ďík za povzbudivé príspevky. Už som z toho oklepaný a chystám sa na ďalšiu sezónu - zatiaľ síce iba kvalitným odpočinkom :-), ale hodinka denne tréningu tam predsa len je.

Ironjozef povedal(a)...

Ten komentár o Uwe Amplerovi bol výborný. Ako dieťa som ho žral a pozeral, ako drtí všetkých na Závode Mieru. Je jasné, že keď je človek vpredu tak sa mu ide lepšie, ale toto myslím nebol môj prípad. Pre mňa bol problém v tom, že som fakt nevedel kde som, koľký som a kto sú moji súperi.

Sokolík povedal(a)...

rk mi konečně vysvětlil, proč jsem toho za poslední dva měsíce natrénoval méně než jsem chtěl. Cítím po čtení Jozefova blogu nejen pozávodní , ale i potréninkovou únavu....tak snad teď Pepa trochu zvolní , abych něco natrénoval.