Príbeh o šialenom cyklistovi.

„Tak se nám udělalo hezky.“ Povedal klasik. Ale po poriadku. Deň sa začal ako každý iný pracovný deň. Iba na rozdiel od obyčajného priemerného novembrového dňa vyšlo slniečko hneď ráno, žiadna hmla a ja musím do tej blbej roboty. Stojí to za to? Lopotiť sa za počítačom? No, človek sa nejako živiť musí. A tak sa snažím niečo urobiť, ale pohľad mi stále uniká na preslnený deň. Pozerám aj na teplomer. 10 stupňov hneď ráno – to bude krásny deň. Hneď by som sa išiel prehenúť, ale nemôžem, ešte včera som ledva chodil a robotickou chôdzou som schádzal hlavne dole schodmi. Plávať sa do obedu u nás nedá. Tak si dám aspoň zopár klikov, zhybov a brušákov. Ako tak klikujem a brušákujem, rozprúdi to vo mne krv a začína mi poriadne rozpaľovať lýtka. Už viem, že som dnes v robote skončil. Rýchlo zarábam jonťák, zohrievam ho v mikrovlnke a vyrážam. Potrebujem niečo poslať Peťovi Vabrouškovi a tak sa rozhodujem, že spojím príjemné s užitočným. Na najbližšiu poštu v Čechách to mám 25 kilometrov. To bude pekný tréning, krásne vytočím nohy po nedeľnom maratóne. 50-ka to je tak akurát. Vyrážam je krásne a konečne neriešim priemernú rýchlosť, kadenciu a podobné blbosti. Proste sa veziem, voľným tempom a je mi fajn. Po necelej hodinke jazdy som pri pošte v Brumlove. Čo teraz? Jazdí sa mi tak krásne, bola by to škoda skončiť tak skoro. A tak jednoducho mením plán. Namiesto vybavenia vecí na pošte som sa rozhodol, že proste k Peťovi zájdem a vybavím so osobne. Aspoň sa ho opýtam, čo a ako v Arizone. A tak idem. Kto niekedy išiel z Brumlova cez Slavičín a Luhačovice do Zlína vie, že sú to kopce ako prasa. Stále a stále. Hnusné 1-2 kilometrové stupáky 14-20%. Ale dnes mi nevadia. Krásne si ich cvrnkám na najľahší prevod a užívam si jazdu. A už som v Zlíne u Peťa. Na tacháči 76km. Peťo v noci dorazil z Arizony a zastihujem ho akurát pred domom. Hovorí: „Ja mám teraz akurát polnoc, tak sa ideme naobedovať.“ Vybavujem, to čo mám, prehodíme pár slov o Arizone a vyrážam naspäť. Cesty späť som sa trošku bál, ale stále je to krásna jazda. Jediné, čo mi vŕta cestou v hlave je, prečo doobedu fúka západný vietor a poobede východný. To je záhada. A ja sa vždy vyberiem blbým smerom. Ale dnes to nie je žiadny uragán, takže to nevadí. Domov prichádzam so zotmením ale s výborným pocitom. Prijemne vyvenčený, s minimálnou únavou. Proste bola to krásna cyklistika. Prešiel som 152kilákov priemerkou 27,3km/h na priemerných 132 tepoch. Takže nakoniec z toho bol aj celkom slušný tréning, hlavne ak uvážim, že prevýšenie bolo odhadom takých 1500m.
Keby mi niekto povedal, že koncom Novembra si zájdem tohtoročný najdlhší cyklistický tréning, tak by som mu povedal, že je totálny šialenec. Veď to sa v Novembri nerobí. Keď som dnes ráno vstával, tak som si hneď povedal, že dnes netrénujem. Ale ako vidno, všetko bolo nakoniec inak, tým šialencom som bol nakoniec ja a keď triatlonista ráno povie, že netrénuje, tak si trošku zaposiluje, aby prišiel na iné myšlienky, prevezie sa na bicykli a večer si pôjde zaplávať.