piatok, 20. februára 2015

Ironman Cozumel 2013 - race report


Takže ako som už písal ... poďme rovno k preteku.

Kosačka je pripravená ... ide sa na to ...
Ráno sme museli absolvovať pomerne dlhý presun do T1 a potom ešte shuttle busom na štart plávania. Základný ranný problém sa zdal, že nebude ... všade kopa prenosných kadibúdok ... paráda, lenže ani v jednej nebol toaleťák. A tak sa všetci tlačili v luxusných záchodoch hotelového rezortu, odkiaľ sa malo štartovať. Na štart som dorazil zavčasu, ale miera mojej trpezlivosti pretiekla asi po 20 minútach čakania v rade ... tu už som bol hrubý, pretlačil som sa dopredu a hovorím, teraz idem ja lebo som profík a štartujem o 5 minút ... to len tak naokraj.

Po tomto incidente bolo už všetko v pohode ... ale uznajte, ranné fekálne témy proste jednoducho patria k Ironmanu :) .
Potom som už na dvojdielnu kombinézu navliekol ešte jeden jednodielny trisuit, pozdravil som sa s Davidom Sajnerom (že pokecáme v cieli ... ale nakoniec sne na to mali priestoru oveľa viac a oveľa skôr... ) a ponoril som sa do teplej, priezračnej vody. Odplával som sa miesto štartu a čakal ...

Ihneď po odtrúbení som sa do toho poriadne oprel. Zopár rýchloplavcov mi samozrejme ušlo, ale rozhodne som mal v pláne zostať hneď v druhej skupine, aby bolo s kým spolupracovať na bicykli. Tempo druhej skupiny som v pohode držal, vodou sme doslova leteli (evidentne vďaka silnému prúdu) ... no ... a asi po kilometri preteku sa začala séria prúserov aká sa mi na pretekoch ešte nikdy nestala. Začalo to tým, že naša skupina sa rozdelila. Plavec, čo plával predo mnou uhol smerom k pobrežiu a ja za ním. Ostatní plávali ďalej od brehu. Plavec predo mnou ma naviedol do plytčiny a stratili sme kontakt, lebo prúd v plytkej bol zjavne slabší, alebo žiadny... keď som zistil možno po 5-6 minútach boja, že sa nám skupina vzďaľuje snažil som sa vrátiť späť do prúdu, ale skupina už bola nenávratne vpredu. A tak som sa zaradil do ďalšej a tak som pomerne naštvaný sám na seba doplával do cieľa. Čas plávania bol 38:01 čo by bolo super, keby plávanie nemalo 3,1km a nebolo po prúde. Takto to bol pomerne slabý výkon a tam, kde som chcel niečo získať som stratil také 2 minútky ... Keďže sa neplávalo v neoprénoch tak som depom iba preletel zahodiac čiapku a okuliare do vreca a z druhého som iba uchytil prilbu a okuliare. Snažil som sa dohnať aspoň niekoho so skupinky predo mnou. No a tu nastal ďalší prúšvih ... v tom ako som preletel depom som si neuvedomil, že mám na sebe dva dresy a zistil som to až keď som bol po asi 300metrovom behu pri bicykli. Čo teraz? Vrátiť sa späť? To by nikde neviedlo. Medzi tým vybiehalo z vody more ďalších pretekárov a ja už by som asi svoj bag v tej kope nikdy nenašiel.... A tak som sa rozhodol (ako sa neskôr ukázalalo nie práve najšťastnejšie), že dres vyzlečiem pri bicykli a prevesím ho na svojom mieste na stojan s nádejou, že ho neskôr objavím v stratách a nálezoch .... Ľudia samozrejme nechápali, prečo sa pri bicykli vyzliekam, ale asi sa im uľavilo, keď zistili, že pod celotelovým dresom mám ešte jeden. A tak som uchmatol svojho požičaného Argona 18 a vydal sa na cyklistiku...

Asi po troch kilometroch mi čosi začalo rachotať na bicykli ... to sa mi uvoľnil snímač rýchlosti a kadencie na zadnej stavbe ... hovorím si, no dobre tak pôjdem bez tacháča, to nebude až taký problém, akurát ma dosť vyrušovalo, keď to tam občas zarachotilo ...
Na cyklistiku som vyrážal pomerne osamotene a v prvých kilometroch som ledva videl niekoho tak možno 500m predo mnou. Postupne som sa blížil k postavám predo mnou, ale boli to iba prvé baby, tak som ich predbehol a bol zase sám ... Niekde na 20. kilometri (odhadom) som predsa len dostal spoločnosť. Zozadu sa ku mne prepracoval Petr Kotland a tak sme išli spolu ... každý chvíľku ťahal pilku. Takto nám to pekne išlo až do vjazdu do druhého kola. Prešiel som občerstvovačku, ťahám ešte asi tak kilometer a zrazu prááásk, doslova sa mi rozletelo sedlo pod zadkom, celé odletelo preč a ja som si poriadne nabil zadok do aerosedlovky ....

Čo teraz? Zastavil som a hovorím si, to je koniec. Zúfale stojím na krajnici a pozerám na bicykel bez sedla a hovorím si ... tak a máš to, trepeš sa cez pol sveta avy si teraz nedokončil pretek. Lenže v tejto situácii sa naozaj nedá pokračovať ... A tak som zahodil bicykel do priekopy v nádeji, že ho tam zožerie nejaký aligátor, zhodil som prilbu a vybral som sa peši naspäť po ceste pozbierať sedlo a úlomky zámku, roztrúsené kade, tade ... Pozbieral som to (dúfal som, že všetky diely) a pomaly som išiel za bicyklom. Sadol som si na trávu a pozerám, čo sa stalo. Jednoducho nevydržal materiál, museli prasknúť skrutky držiace zámok o sedlovku ... Tak to je fakt koniec ... Okolo mňa sa mihali pretekári a ja som zúfalo meditoval nad rozbitým strojom. V tom ma napadlo, že predsa len skúsim šťastie a vrátim sa na občerstvovačku, ktorú som preletel asi tak pred kilometrom, možno trošku viac a skúsim sa opýtať na mechanickú pomoc...
Sila nechceného, náhodou som si odfotil sedlo aj s namontovanou rezervou pred pretekom :)
A tak som odmontoval rezervu zo sedla, strčil ju do dresu, sedlo som napchal pod dres, nasadol na kolo bez sedla a vyrazil do protismeru ...

Dorazil som na občerstvovačku a tak ľudia neveriacky krútili hlavami, keď videli, ako zosadám z bicykla bez sedla a sedlo vyťahujem z pod dresu. Pýtam sa na nejakú pomoc, ale je to beznádejné ... nikde nikto s náradím. Potom po chvíli zbadám malých chlapcov ako pobehujú hore-dole a v rukách mali izolačnú pásku. Rozmýšľa, či by mi to mohlo pomôcť a idem to skúsiť. Požiadam ich o pásku a skúšam nejako zafixovať sedlo. Miniem pol kotúča a sedlo trochu drží, nie je to na sedenie, ale zdá sa, že by to nemuselo odpadnúť ... ale keď zatlačím tak sa páska naťahuje a sedlo sa hodne posúva. Tak ma napadá ešte jedna vec, odmontujem lyžiarsky remienok na suchý zips s ktorým som mal prichytenú rezervu a sedlo fixujem aj pomocou neho. Drží to o niečo lepšie ... A tak chlapcom poďakujem, beriem si aj zvyšok pásky so sebou a vyrážam naspäť do preteku. Do preteku? Motivácia úplne na dne, prepadol som sa minimálne o 200 miest a čo teraz? Proste skúsim nasadnúť a ísť ... tento krát to asi nebude pretek so súpermi, ale sám so sebou a so svojou hlavou...
Ako sa tak veziem skúsim si sadnúť ... veľmi opatrne, ale sedím. Síce to balancuje a je to nestabilné, ale moje provizórne riešenie mi umožňuje aspoň ako – tak si sadnúť. Postupne naberám rýchlosť a dá sa mi zaľahnúť aj na hrazdu, dokonca je to aj lepšie, lebo viac váhy prenášam dopredu. Zase idem a dokonca predbieham ... postupne však cítim ako sa provizórne uchytené sedlo uvoľňuje a tak po 20kilometroch je to už dosť zlé. Sedlo si musím neustále naprávať aby držalo v ako-takej polohe (určite nie vodorovnej). V takomto stave som dobehol veľkú skupinu prvých agegroupákov a žien asi od 3. po 5 miesto. Hodnotím situáciu, nepredbieham ale zaraďujem sa do skupiny. Hákuje sa ako sviňa. Ja aj keby som robil čo by som len mohol skupine neuniknem a tak sa veziem. Rozhodcovia nás neustále upozorňujú a najväčším hakinenom udeľujú karty ... nado mnou len krútia hlavou, keď vidia ako bojujem s uvoľneným sedlom ... rozhodcom vysvetľujem, čo sa stalo a že sa iba chcel dostať do cieľa ... V závere druhého kola (120km) je sedlo natoľko uvoľnené, že to už zase ďalej nepôjde a tak zastavujem na tej istej občerstvovačke ako v predchádzajúcom kole a opravujem znovu ... Miniem druhú polovicu izolačky, dotiahnem lyžiarsky remienok. Tu už nič neriešim skupina v ktorej som išiel už je tam-tam a tak odbočím z trate a idem asi kilometrovou pripájacou cestou k depu zobrať si dres, ktorý som si nechal na stojane. Proste idem minimalizovať straty. Strážnik mi nechce dovoliť vojsť do depa. Dlho mu vysvetľujem, že sa tam chcem ísť pozrieť, lebo som tam niečo stratil... Nakoniec ho ukecám a peši v tretrách kráčam po depe ku svojmu stojanu a ? ... žiaľ dres tam už nebol. Tak nič, zase naspäť, nasadnem na bicykel a idem znovu asi kilometrovou uličkou na trať.

A takto začínam tretie 60kilometrové kolo. Asi po minúte pomalej jazdy sa okolo mňa prerúti David Sajner. Upaľuje čo to dá. A tak pridávam, dobieham ho ... prehodíme zopár slov. Davidovi hovorím, že pred nami tak 6-7 minút je veľká skupina a že je asi nemožné ich dobehnúť. Ale tak nejako sme sa dohodli, že to skúsime. Ja už aj tak nemám žiadnu inú motiváciu a tak mi je jedno, či sa úplne rozbijem na najbližších tridsiatich kilometroch ...Nasadzujeme pekelné tempo a mňa to aj celkom baví ... cítim, že idem hodne nad limitom, hlavne preto, že si nemôžem normálne sadnúť. Postupne zozbierame 5-6 ľudí a všetci sa vezú za nami ... Nakoniec dobehneme aj skupinu, ktorú som opustil na konci druhého kola. Davidovi hovorím, že ja už viac nemôžem a budem šťastný ak dorazím do cieľa cyklistiky. Ešte sme predsa len skúsili skupinku roztrhať, ale nešlo to ...
Sedlo už len tak viselo, v podstate posledných 20 kilákov som ani nesedel, brali ma kŕče do nôh. Ľudia v našej skupine iba neveriacky krútili hlavami ... a počúval som slová ako Beast, Animal ...

Takže takto, nejako som sa dopracoval do konca cyklistiky ... 120 zo 180km som išiel s provizórne prichyteným sedlom a asi som viac nesedel ako sedel ... Teraz prichádza okamih pravdy ... nechcel si ani predstaviť ako zosadnem... nohy mám v kŕčoch, zadok rozodraný na padrť... Pre istotu som nechal všetkých ísť dopredu a zosadal som posledný zo skupiny s miernym odstupom. Opatrne zastavujem a zliezam s kola. Nepadám... Presvedčím sa, že sedanka neodpadne a kolo odovzrávam v depe. Som rád, keď si v depe môžem sadnúť na lavičku. Konečne niečo stabilné... Pomaly sa prezúvam, ale som odhodlaný, že pretek dokončím...
 
Takto vyzeral môj bike po cyklistike:)
Pomaly vstávam, skúšam pobehnúť ... ide to. Síce to nie je žiadna sláva ale viem, že to do cieľa je možné sa dostať. Po  120 kilometrovej pomerne komplikovanej jazde ovšem stehná dostali svoje. Tuhé ako štolverky ... Tempo sa ustáluje asi na 4:40/km a je horko a vlhko ako sviňa. Slnko praží a posupne so mňa vysáva energiu. Na konci prvého kola (14. km) bežím tempom už iba mierne pod 5:00/km a cítim, že budem spomaľovať. Polmaratón dávam už iba mierne pod 1:45hodiny a cítim, že to bude ešte dlhá story... Prechádzam do režimu, beh a chôdza cez občerstvovačky ... postupne kráčam už asi 50 metrov pred občerstvovačkou a 50 metrov za. Takto nejako sa mi darí postupne sa blížiť k cieľu a neupadať úplne na mysli. Na trati vidím už aj Jeffa. Pre neho sme vymysleli stratégiu 2 minúty beh a 1 minúta chôdza. Vidím, že to dodržiava a vyzerá viac ako v pohode. Konečne som v poslednom kole, potom na otočke a zostáva posledných 7 kilometrov. Zrazu obloha začne černieť, zdvihne sa poriadne vietor a o 10 minút leje ako z krhly. Brutálny dážď ma zastihol asi 4 kiláky pred cieľom. Musím povedať, prišiel mi celkom vhod. Ochladilo sa a hoci ulice boli totálne zatopené, bežalo sa mi ľahšie. Po zatopenej promenáde som sa blížil k cieľovej rovinke. Tak a je to. Som v cieli. Dal som to. Bol to asi môj najkomplikovanejší ironman, mal som veľa krát na mále, ale keďže to bol záver sezóny tak som to dobojoval až do konca. Nebol z toho výsledok ktorý som očakával, ale vzhľadom na okolnosti som za to rád, že som sa dostal do cieľa.

A ako som vlastne išiel?
Tu je malá štatistika:

Jozef Vrabel, SVK
Swim: 00:38:01
Bike: 05:17:27
Run: 03:39:09
Overall: 09:39:29
Umiestnenie: PRO20, Overall 115

Tak toto bol race report z Ironmanu Cozumel napísaný rok a štvrť po preteku, ale môžem povedať, že si na to pamätám ako keby to bolo včera ...
Z preteku nemám ani fotky ... tak vizuálnu stránku prenechám na predstavivosti  čitateľa ...

Žiadne komentáre: