Takto znela posledná veta februárového zhodnotenia :
Minulý rok som v marci odtrénoval 93 hodín (53 + 1621 + 250) a tento rok by to nemalo byť menej. Uvidím.
A predsa to bolo menej a s prepáčením takmer celé trénovanie stálo zaprd.
Celkovo som natrénoval 33km vo vode, 1523km na kole a 245km v maratónkach za 83 tréningových hodín. Zdanlivo je to veľa, ale vo vode bolo všetko pomaly a na pohodu – žiadna intenzita. Na kole by to bolo ako tak znesiteľné, ale tiež značná časť kilometrov bola najazdená formou turistiky. A beh – strašne sa snažím a strašne mi to nejde. Okrem počtu nabehaných kilometrov je to totálne bieda. Pri behu pajdám, hrbím sa, nedokážem sa odraziť – jednoducho vôbec neviem behať. Pri behu ma stále niečo bolí a behám takpovediac so zaťatými zubami. Ale behám a dúfam ..... .
Nebudem sa viac rozpisovať, lebo veľa už bolo napísané v predchádzajúcom príspevku o Lorete.
Takže len ciele na nasledujúci mesiac :
Plávanie 30km, kolo 1200km, beh 300km – hodín na to bude treba určite viac ako veľa. Mesiac budem mať asi poriadne rozbitý jednou dlhšou služobnou cestou, takže sa budem musieť činiť. Okrem toho sa budem musieť zamerať na životosprávu – zase je zo mňa poriadny pasík so 64kg. Jednoducho mi hrozne chutí. Ale dosť – do polovice mája musím mať najviac 61kg. Už sa trápim tretí deň – mám iba jeden obed a jednu večeru – s tým sa takmer nedá žiť – večer škrípem zubami, ale vydržím.
utorok 31. marca 2009
pondelok 23. marca 2009
Lloret de Mar 2009
Marec je mesiac kedy je potrebné poriadne podkúriť pod kotlom, lebo inak cez sezónu môže dôjsť para. Keďže tento rok sa nesie v znamení problémov pri behaní a tak som sa pozeral na nastávajúce objemové sústredenie v Llorete s veľkým rešpektom a obavami. Týždeň pred odletom som si dal regeneračný – od pondelka do piatku som nabúchal 7,5 – 80 - 37,4 za 7,5 hodiny a v sobotu som si dal pohov a oslávili sme Margarétkine štvrté narodeniny. A v nedeľu o štvrtej ráno odchod do Španielska. Keďže som necestoval spolu s ostatnými autobusom, tak som sa musel presunúť na vlastnú päsť. Cesta je to trošku komplikovaná, ale Exa mi všetko perfektne vysvetlil a tak som nemal žiadne problémy. Najskôr som musel ísť autom 190km do Viedne a odtiaľ lietadlom do Barcelony. Práve na letisku sa začína tá najkomplikovanejšia časť cesty. Je potrebné nasadnúť na vlak do mesta a tam prestúpiť na iný, vedúci do Blanes – mestečka vzdialeného cca. 5km od Loreta. V Blanes je potrebné nastúpiť na autobus a ten už ma privlezol na autobusovú stanicu v Lloret de Mar. Odtiaľ cca. 500m do hotela Olympic Park a je to. Teraz práve sedím v Barelone na letisku a čakám na odlet, takže cestu autobusom a vlakmi naspäť som taktiež zvládol, takže sa už o nej nebudem rozpisovať. V podstate je transport bezproblémový – problémy si robí iba nadšený triatlonista sám – a to tým, že so sebou ťahá neskutočne ťažký kufor z kolom (31kg – nebolo tam len kolo), potom ruksak (10kg) a ešte malý ruksak s notebookom a inými príručnými hovadinami.
Ešte k ceste – dá sa zvládnuť na cca. 11 hodín od odchodu z domu po príchod na izbu v hoteli.
Takže na izbu som sa dostal okolo tretej poobede, nasledovalo bleskurýchle vybalenie toho najnutnejšieho, zmontovanie kola a zarobenie dvoch fľašiek jonťáku a o štvrtej som už šliapal do pedálov. Najedol som sa za jazdy – nejaké tie Tesco-tyčinky. Keďže chlapci už trénovali druhý deň, musel som teda v deň príletu aj ja niečo stihnúť. Na nasatie atmosféry som si vybral jednoznačne najkrajšiu trasu – a to po pobreží na Tosu a Félio a späť. Je to začiatok, ako sa patrí – trasa má iba 70km ale s prevýšením 1320m. Očakával som, že budem totálne rozbitý z cesty, ale asi nadšenie prevládlo a prešiel som to priemernou rýchlosťou 27km/h a to som poriadne šetril. Potom som hneď zaparkoval kolo, vyletel na izbu, prezul bežecké boty a išiel som vyklusať 6km. Po návrate na izbu ma tam už vítal Serža (běhej.com), alebo Moratka – ako ho všetci poznáme. Zvítali sme sa, a hneď vyrazili na večeru, kde sme sa zvítali s Michalom a dohodli tréningový postup. Dovolil som si pridať sa k jeho mini-skupinke ( Ironman, Zombice a Advid). Pokiaľ to bolo možné, trénoval som s nimi. Sú to poriadny bušiči a poctivci. Chlapci mali neskutočnú morálku, každý deň boli o siedmej v bazéne a makali ako profíci.
Aby som sa moc nezozpisoval, aj tak by to nikoho nebavilo čítať, jednoducho sme sa mali v Lorete výborne. Bolo to krásnych 14 tréningových dní, so super ľuďmi a v krásnom slnečnom počasí.
Žiaľ v polovičke sústredenia ma začalo pobolievať v krku a tak som musel zaradiť dva voľné dni – aby som to nejako prežil. Nabudúce budem musieť byť opatrnejší – problém vznikol po dvoch slušných švihoch s Petrom Pasevom (makali sme ako blázni a mali zrovna tú smolu, že v každom väčšom stúpaní sme dorazili nejakú skupinu cyklistov s ktorými sme potom pretekali až na vrchol – a vždy vyhrali – lenže som nejako pozabudol si na vrchole zapnúť vestu a pri zjazdoch ma poriadne prefúkalo). K tomu som, neviem prečo - blbec, začal dávať na záver večerného prežierania 10 studených melónov a 3-4 zmrzliny. Studené ananásy ani nepočítam. Petr je naozaj makač – a jeho cyklistická sila v kopcoch je obdivuhodná. Okrem toho je absolútnym znalcom miestnych aj tých najzapadlejších ciest, takže som sa pozrel na nové miesta – krásne kľudné cesty takmer bez premávky (keď pozabudnem na cyklistiku po pešej zóne v Girone – ale aj to bolo obohacujúce).
Nakoniec, vzhľadom na moje problémy pri behaní som natrénoval asi maximum možného (možno menej by bolo viac). Takže, keď to zhrniem, tak za 12 tréningových dní som natrénoval 17km vo vode, 1339km na kole a 110km v maratónkach za 61hodín a 40 minút čistého času. Vo vode som sa iba kúpal – nebolo tej sily donútiť ma plávať nejakú kvalitu – navyše ráno ( ešte raz obdiv k chlapcom – doteraz nechápem, ako to dokázali – mňa by to zabilo). Na kole sa všetko odohrávalo v nižšej intenzite až na niekoľko okamihov – ale pri tomto objeme to asi inak ani nejde. Za zmienku stojí možno ešte celkový počet nastúpaných metrov. Celkovo to bolo 14139 metrov – takže to nebolo iba vozenie sa po rovine. Beh – to je tohtoročná tragédia. Všetko som behal pomaly a pajdavo – síce pravá noha s ITBS je už na tom lepšie, ale odniesla si to ľavá achilovka a kotník, ktoré som presilil a takmer znemožňovali trošku rýchlejšie behať (ľavú nohu som vypínal z pedálov len silou vôle – tak ma to bolelo). Nevadí, to sa urobí.
Ku koncu už bolo ťažké nútiť sa do tréningu, nepáčilo sa to ani telu, ani hlave. Za vrchol sebadeštrukcie však považujem posledný deň. Ráno som sa na ôsmu vykopal na záverečný rozlúčkový klus s chlapcami a potom na časovku na 128km na priehrady. Klus bol v pohode, kamaráti odcestovali a tak som prehodil normálne sedlo a sedlovku na svojom Authorovi (ktorému ďakujem, že ma tak pekne povozil po Španielsku a nehnevá sa, že som ho na zvyšok sezóny odsúdil do trenažéra. Sľubujem, že ho na rok do Loreta znovu zoberiem.) za triatlonové a inverznú sedlovku a naivne som vyrazil. Išlo sa mi krásne, aj fotky z priehrady sú pekné, ale po ceste, samozrejme v protivetre, naspäť mi začalo dochádzať, až mi napokom poriadne došlo. Posledné kilometre to bol už iba boj o prežitie. Šesť kilometrov pred koncom som zhodnotil, že už som úplne v prdeli a musel som kilometer pred vrcholom stúpania k tunelu zastaviť na benzínke na kávu. S roztrasenými rukami som nejako vybojoval z automatu kávu a vydal sa na posledný kilometer k tunelu a potom už iba 5km dole kopcom – hlavne, že som sa nevyrúbal. Ale kríza po hodinke prešla a zostal iba dobrý pocit.
Záverom len toľko, v Lorete som sa mal veľmi dobre, perfektne sme si zatrénovali v kamarátskej atmosfére a užili si spoločné napchávanie sa na raňajkách aj večerách, ako aj meditácie v saune a vo vírivke. Úprimne chcem všetkým poďakovať za príjemné chvíle, hlavne Exovi, Davidovi, Honzovi, Michalovi, Oldovi, Petrov a Seržovi – podľa abecedy.Ešte poznámka, ak chce niekto absolútne detailné informácie o trasách v oblasti Loreta, nech sa mrkne na Seržov blog http://serzovo.spaces.live.com/ – ten si s tým dal toľko práce, že to naozaj stojí za prečítanie.
Ešte k ceste – dá sa zvládnuť na cca. 11 hodín od odchodu z domu po príchod na izbu v hoteli.
Takže na izbu som sa dostal okolo tretej poobede, nasledovalo bleskurýchle vybalenie toho najnutnejšieho, zmontovanie kola a zarobenie dvoch fľašiek jonťáku a o štvrtej som už šliapal do pedálov. Najedol som sa za jazdy – nejaké tie Tesco-tyčinky. Keďže chlapci už trénovali druhý deň, musel som teda v deň príletu aj ja niečo stihnúť. Na nasatie atmosféry som si vybral jednoznačne najkrajšiu trasu – a to po pobreží na Tosu a Félio a späť. Je to začiatok, ako sa patrí – trasa má iba 70km ale s prevýšením 1320m. Očakával som, že budem totálne rozbitý z cesty, ale asi nadšenie prevládlo a prešiel som to priemernou rýchlosťou 27km/h a to som poriadne šetril. Potom som hneď zaparkoval kolo, vyletel na izbu, prezul bežecké boty a išiel som vyklusať 6km. Po návrate na izbu ma tam už vítal Serža (běhej.com), alebo Moratka – ako ho všetci poznáme. Zvítali sme sa, a hneď vyrazili na večeru, kde sme sa zvítali s Michalom a dohodli tréningový postup. Dovolil som si pridať sa k jeho mini-skupinke ( Ironman, Zombice a Advid). Pokiaľ to bolo možné, trénoval som s nimi. Sú to poriadny bušiči a poctivci. Chlapci mali neskutočnú morálku, každý deň boli o siedmej v bazéne a makali ako profíci.
Aby som sa moc nezozpisoval, aj tak by to nikoho nebavilo čítať, jednoducho sme sa mali v Lorete výborne. Bolo to krásnych 14 tréningových dní, so super ľuďmi a v krásnom slnečnom počasí.
Žiaľ v polovičke sústredenia ma začalo pobolievať v krku a tak som musel zaradiť dva voľné dni – aby som to nejako prežil. Nabudúce budem musieť byť opatrnejší – problém vznikol po dvoch slušných švihoch s Petrom Pasevom (makali sme ako blázni a mali zrovna tú smolu, že v každom väčšom stúpaní sme dorazili nejakú skupinu cyklistov s ktorými sme potom pretekali až na vrchol – a vždy vyhrali – lenže som nejako pozabudol si na vrchole zapnúť vestu a pri zjazdoch ma poriadne prefúkalo). K tomu som, neviem prečo - blbec, začal dávať na záver večerného prežierania 10 studených melónov a 3-4 zmrzliny. Studené ananásy ani nepočítam. Petr je naozaj makač – a jeho cyklistická sila v kopcoch je obdivuhodná. Okrem toho je absolútnym znalcom miestnych aj tých najzapadlejších ciest, takže som sa pozrel na nové miesta – krásne kľudné cesty takmer bez premávky (keď pozabudnem na cyklistiku po pešej zóne v Girone – ale aj to bolo obohacujúce).
Nakoniec, vzhľadom na moje problémy pri behaní som natrénoval asi maximum možného (možno menej by bolo viac). Takže, keď to zhrniem, tak za 12 tréningových dní som natrénoval 17km vo vode, 1339km na kole a 110km v maratónkach za 61hodín a 40 minút čistého času. Vo vode som sa iba kúpal – nebolo tej sily donútiť ma plávať nejakú kvalitu – navyše ráno ( ešte raz obdiv k chlapcom – doteraz nechápem, ako to dokázali – mňa by to zabilo). Na kole sa všetko odohrávalo v nižšej intenzite až na niekoľko okamihov – ale pri tomto objeme to asi inak ani nejde. Za zmienku stojí možno ešte celkový počet nastúpaných metrov. Celkovo to bolo 14139 metrov – takže to nebolo iba vozenie sa po rovine. Beh – to je tohtoročná tragédia. Všetko som behal pomaly a pajdavo – síce pravá noha s ITBS je už na tom lepšie, ale odniesla si to ľavá achilovka a kotník, ktoré som presilil a takmer znemožňovali trošku rýchlejšie behať (ľavú nohu som vypínal z pedálov len silou vôle – tak ma to bolelo). Nevadí, to sa urobí.
Ku koncu už bolo ťažké nútiť sa do tréningu, nepáčilo sa to ani telu, ani hlave. Za vrchol sebadeštrukcie však považujem posledný deň. Ráno som sa na ôsmu vykopal na záverečný rozlúčkový klus s chlapcami a potom na časovku na 128km na priehrady. Klus bol v pohode, kamaráti odcestovali a tak som prehodil normálne sedlo a sedlovku na svojom Authorovi (ktorému ďakujem, že ma tak pekne povozil po Španielsku a nehnevá sa, že som ho na zvyšok sezóny odsúdil do trenažéra. Sľubujem, že ho na rok do Loreta znovu zoberiem.) za triatlonové a inverznú sedlovku a naivne som vyrazil. Išlo sa mi krásne, aj fotky z priehrady sú pekné, ale po ceste, samozrejme v protivetre, naspäť mi začalo dochádzať, až mi napokom poriadne došlo. Posledné kilometre to bol už iba boj o prežitie. Šesť kilometrov pred koncom som zhodnotil, že už som úplne v prdeli a musel som kilometer pred vrcholom stúpania k tunelu zastaviť na benzínke na kávu. S roztrasenými rukami som nejako vybojoval z automatu kávu a vydal sa na posledný kilometer k tunelu a potom už iba 5km dole kopcom – hlavne, že som sa nevyrúbal. Ale kríza po hodinke prešla a zostal iba dobrý pocit.
Záverom len toľko, v Lorete som sa mal veľmi dobre, perfektne sme si zatrénovali v kamarátskej atmosfére a užili si spoločné napchávanie sa na raňajkách aj večerách, ako aj meditácie v saune a vo vírivke. Úprimne chcem všetkým poďakovať za príjemné chvíle, hlavne Exovi, Davidovi, Honzovi, Michalovi, Oldovi, Petrov a Seržovi – podľa abecedy.Ešte poznámka, ak chce niekto absolútne detailné informácie o trasách v oblasti Loreta, nech sa mrkne na Seržov blog http://serzovo.spaces.live.com/ – ten si s tým dal toľko práce, že to naozaj stojí za prečítanie.
Ešte pridám niekoľko fotografií :
Blanes
Blanes - pláže
Môj Author pred Mekáčom v Lorete - káva a 4 cheese to je bašta
Clapci sa blížia do Anglés - tešia sa na Hilary
Usmievavá Zombice a premýšľavý David
Na vrchole Hilary - bolo to asi jednoduché - podľa úsmevov
Usmievavá Zombice a premýšľavý DavidNa vrchole Hilary - bolo to asi jednoduché - podľa úsmevov Olda medzi Tosou a Féliom
Zmrznutý Ironpepa pózuje
Namakaný Olda má čas počas zjazdov aj na srandičky
Polovica poslednej cyklistiky - priehrada - späť to bolo o morálke
Costa Brava z lietadla - okienko bolo špinavé
Povinná ironmanská výbava - takmer doma na letisku vo Viedni 
pondelok 2. marca 2009
FEBRUÁR 2009 druhá časť – Postrehy z tréningu.
Tak pokračujem vo februárovom zhodnotení tréningu – trpezlivom a rozumnom ako som prisľúbil v prvej časti.
Po 14km behu som si dal deň voľna – iba s plávaním. Na ďalší deň som mal naplánovaný 15km beh, ale zase nenormálne nasnežilo a tak z toho bolo iba 7km aj to so zaťatými zubami v tempe 5:50/km. Takže začiatok týždňa presne tak, ako som nechcel. Ale snáď sa to vylepší. Nakoniec sa aj vylepšilo – sneh na cestách postupne ubúdal a tak som zvládol ešte dva behy – vo štvrtok 13,2km v tempo 4:57/km a v sobotu 14,4km v tempe 4:40/km. Hlavne ten sobotný beh ba potešil, nakoľko som začal pomerne pomaly a postupne, ako sa noha uvoľňovala, som zrýchľoval až k záveru za 4:20/km. Na kole som tiež konečne zaradil po dlhšej dobe silu v kopcoch a nie iba také cvrnkanie po rovinách.
Za tretí februárový týždeň som teda zvládol 7,5km plávania, 245 km na kole a 35km behu za 13 odtrénovaných hodín.
A posledný týždeň?
V pondelok zase všetko biele, zasnežené – proste zúfalé. Ale vybehnúť som musel. Plánovaná bola 14,4km a nejako som ju zvládol v tempe 4:55/km – čo nie je najhoršie vzhľadom na počasie.
Utorok bol proste nádherný voľný deň – iba infrasauna a masáž. (Toto je ďalšia z vecí, ktoré som zaradil a zdá sa, že je to celkom prospešné.)
V stredu beh na 14,4km a výklus 1,2km– tento raz som po prvý krát začal trošku svižnejšie a to v tempe okolo 4:45/km. Išlo to, a po 7-mich kilometroch, keď boli nohy uvoľnené som začal pridávať až k 4:20/km. Nakoniec to bolo celkovo v tempe 4:34/km s dobrým pocitom, len tepy sú vyššie ako by mali byť pri takomto tempe (149). Ale to je pravdepodobne dôsledok veľkého bežeckého deficitu za január a február.
Vo štvrtok som si na trenažéri struhol jeden okruh z Rothu v slušnom tempe. Odjazdil som síce iba 70km za dve hodiny ale obrovská kaluž potu podo mnou naznačuje, že som sa celkom snažil. Ale deň sa pretiahol zhruba do polnoci. Večer prišiel brácha a otvorili sme si lahvinku červeného, potom druhú ... až piatu. Na šťastie sme na to boli piati. Lenže moje telo, takmer úplne odvyknuté od alkoholu dostalo zabrať.
A tak prišiel piatok, už ráno som vedel, že to nebude na žiadny ťažký tréning. Ale premohol som sa a odtočil som hodinu na trenažéri s následným behom na 14,4km (tempo tento raz úplne rovnomerné 4:40/km a fakt som sa trápil na 150 tepoch – malo by tam byť okolo 142) a 20minutovým vytočením nôh opäť na trenažéri. Navečer ešte relax v podobe pravidelnej piatkovej anglickej konverzácie s mojimi americkými priateľmi Robinom a Debbie a samozrejme plávanie. Takže celkom dobrý deň, aj keď to z počiatku tak vôbec nevyzeralo.
V posledný deň v mesiaci ideme na víkend k bráchovi na chalupu do hôr vyblbnúť sa s deťmi na snehu. Ráno som ešte hodil 2 hodiny na trenažéri a a hurá do Martina. Zoberieme samozrejme zjazdovky, a boby. Je pravdepodobné, že tam vyskúšam po prvý krát aj bežky – ak ich brácha nezabudne. S bežkovaním mám na budúcu zimu totiž veľké plány.
Takže, aby som to definitívne zhrnul:
Február : Plávanie 40km, Cyklistika 880km, Beh 144km – celkovo 52,5 hodín. Teraz ma čaká rozhodujúci mesiac, prvý týždeň by to mal byť oddych pred poriadnym záťahom v Lorete. Minulý rok som v marci odtrénoval 93 hodín (53 + 1621 + 250) a tento rok by to nemalo byť menej. Uvidím.
Po 14km behu som si dal deň voľna – iba s plávaním. Na ďalší deň som mal naplánovaný 15km beh, ale zase nenormálne nasnežilo a tak z toho bolo iba 7km aj to so zaťatými zubami v tempe 5:50/km. Takže začiatok týždňa presne tak, ako som nechcel. Ale snáď sa to vylepší. Nakoniec sa aj vylepšilo – sneh na cestách postupne ubúdal a tak som zvládol ešte dva behy – vo štvrtok 13,2km v tempo 4:57/km a v sobotu 14,4km v tempe 4:40/km. Hlavne ten sobotný beh ba potešil, nakoľko som začal pomerne pomaly a postupne, ako sa noha uvoľňovala, som zrýchľoval až k záveru za 4:20/km. Na kole som tiež konečne zaradil po dlhšej dobe silu v kopcoch a nie iba také cvrnkanie po rovinách.
Za tretí februárový týždeň som teda zvládol 7,5km plávania, 245 km na kole a 35km behu za 13 odtrénovaných hodín.
A posledný týždeň?
V pondelok zase všetko biele, zasnežené – proste zúfalé. Ale vybehnúť som musel. Plánovaná bola 14,4km a nejako som ju zvládol v tempe 4:55/km – čo nie je najhoršie vzhľadom na počasie.
Utorok bol proste nádherný voľný deň – iba infrasauna a masáž. (Toto je ďalšia z vecí, ktoré som zaradil a zdá sa, že je to celkom prospešné.)
V stredu beh na 14,4km a výklus 1,2km– tento raz som po prvý krát začal trošku svižnejšie a to v tempe okolo 4:45/km. Išlo to, a po 7-mich kilometroch, keď boli nohy uvoľnené som začal pridávať až k 4:20/km. Nakoniec to bolo celkovo v tempe 4:34/km s dobrým pocitom, len tepy sú vyššie ako by mali byť pri takomto tempe (149). Ale to je pravdepodobne dôsledok veľkého bežeckého deficitu za január a február.
Vo štvrtok som si na trenažéri struhol jeden okruh z Rothu v slušnom tempe. Odjazdil som síce iba 70km za dve hodiny ale obrovská kaluž potu podo mnou naznačuje, že som sa celkom snažil. Ale deň sa pretiahol zhruba do polnoci. Večer prišiel brácha a otvorili sme si lahvinku červeného, potom druhú ... až piatu. Na šťastie sme na to boli piati. Lenže moje telo, takmer úplne odvyknuté od alkoholu dostalo zabrať.
A tak prišiel piatok, už ráno som vedel, že to nebude na žiadny ťažký tréning. Ale premohol som sa a odtočil som hodinu na trenažéri s následným behom na 14,4km (tempo tento raz úplne rovnomerné 4:40/km a fakt som sa trápil na 150 tepoch – malo by tam byť okolo 142) a 20minutovým vytočením nôh opäť na trenažéri. Navečer ešte relax v podobe pravidelnej piatkovej anglickej konverzácie s mojimi americkými priateľmi Robinom a Debbie a samozrejme plávanie. Takže celkom dobrý deň, aj keď to z počiatku tak vôbec nevyzeralo.
V posledný deň v mesiaci ideme na víkend k bráchovi na chalupu do hôr vyblbnúť sa s deťmi na snehu. Ráno som ešte hodil 2 hodiny na trenažéri a a hurá do Martina. Zoberieme samozrejme zjazdovky, a boby. Je pravdepodobné, že tam vyskúšam po prvý krát aj bežky – ak ich brácha nezabudne. S bežkovaním mám na budúcu zimu totiž veľké plány.
Takže, aby som to definitívne zhrnul:
Február : Plávanie 40km, Cyklistika 880km, Beh 144km – celkovo 52,5 hodín. Teraz ma čaká rozhodujúci mesiac, prvý týždeň by to mal byť oddych pred poriadnym záťahom v Lorete. Minulý rok som v marci odtrénoval 93 hodín (53 + 1621 + 250) a tento rok by to nemalo byť menej. Uvidím.
utorok 24. februára 2009
Ako som upol Transition do trenažéra
Tak som sa dnes konečne odhodlal, k tejto blbosti a upnul som môjho Transitiona do trenažéru a spustil som sa dole z Galibieru - to aby sa mi ľahko šľapalo. (obraz je hore notebooku nad televízorom - kombinácia notebook a telkáč mi teraz vyhovuje - sledujem real video a súčasne MS v lyžovaní - najskôj z Val d Isere, potom biatlon a teraz z Liberca a tak zaháňam nudu)
Najskôr niekoľko fotiek a potom pohyblivých obrážkov.
Takže takto sa kuje železo priamo v pracovni, aby bolo v lete poriadne opracované.
Bolo to moje prvé "jazdenie" na Transitione, takže to asi aj tak vyzerá. Ten posed asi nie je žiadna sláva, ale snáď s tým ešte niečo urobím. V každom prípade, teraz mám otočený predstavec smerom nahor, aby prechod z normálneho kola nebol až taký výrazný, ak predstavec otočím nadol dostanem riadenie výrazne nižšie a teraz vzpriamený posed bude o niečo viac "aero" - len aby to zvládol chrbát.
nedeľa 15. februára 2009
FEBRUÁR 2009 prvá časť – Postrehy z tréningu.
Februárové zhodnotenie rozdelím na dve časti. A to preto, že prežívam prvé „kritické“ obdobie v mojej „športovej kariére“. Proste oveľa viac sa sledujem, analyzujem a vyhodnocujem, hľadám príčiny problémov a spriadam plány ako ďalej a ako sa vyvarovať chýb do budúcnosti. Ale cítim, že prichádza zlomový moment a bude sa to zlepšovať.
Teraz už viem, že v zime som urobil niekoľko chýb.
1. V podstate som neoddychoval po sezóne – iba som si myslel, že oddychujem, ale v podstate som trénoval ďalej aj keď objemovo menej ale o to viac som behal.
2. Celý rok som nerobil nič iné iba plával, bicykloval a behal – sú to v podstate 3 športové disciplíny, ale v niektorých obdobiach by možno bolo lepšie robiť aj niečo iné – posilňovať a nejaká tá gymnastika (aj keď v mojom veku?). V zime sa asi vrátim aj k mojim ešte pred dvomi rokmi obľúbeným zjazdovkám a hodili by sa aj bežky. S hokejbalom som tiež pred rokom prestal, lebo mi to nezapadalo do „tréningového plánu“ a vždy aspoň raz za dva týždne som dostal poriadnu ranu do píšťaly (napriek chráničom) a potom ma bolievali okostice.
3. Vyslovene som sa vyflákol na životosprávu. Áno, žral som prasa, lenže som už na dlhú dobu vynechal nejakú tú kĺbovú výživu, ale hlavne som totálne odflákol príjem bielkovín a aminokyselín.
4. V decembri a januári som asi až príliš pritlačil na cyklistickú pílu. Začal som do toho bušiť ako blázon a experimentovať s posedom. Nakoniec som sa dostal s posedom o 3cm nižšie – a fakt to malo veľký vplyv na šliapanie – lepšie sa šliape do kruhu. Lenže – nebol som na to zvyknutý a tak som asi oveľa viac namáhal väzy zo zadnej strany kolena pri ťahaní pedálu smerom nahor. Pri snažení, byť čo najviac „aero“, som experimentoval aj s polohou kolien. Proste som ich tlačil čo najviac k hornej rámovej trubke (samozrejme z boku), lenže až teraz som si uvedomil, že pre ITB je to v postate to isté ako prenácia pri behu. Proste ten IT-úpon sa namáha oveľa viac.
5. Keď v Januári nasnežilo a primrzlo tak to zákonite to musí mať vplyv na rýchlosť behu. Ale toto som nechcel akceptovať – proste som viac pritlačil na pílu, nekukal som na vyššie tepy, hlavne že rýchlosť bola taká ako predtým, alebo vyššia.
Proste som sa chcel za jednu zimu naučiť behať čo najrýchlejšie, lenže behanie má svoje zákonitosti a tie som jednoducho nechcel rešpektovať (polepším sa).
Aj preto píšem tieto tréningové poznámky na dva-krát, lebo práve od polovice februára dúfam, že tréningové bežecké kilometre začnú pribúdať a následky zranenia sa začnú vytrácať.
Ale po poriadku.
Januárové zhodnotenie som zakončil tým, že som prvý krát vybehol. Áno, bol to veľký prísľub. Hlavne, keď behanie v prvý týždeň pokračovalo aj 3. (6km za 31:20 – t.j. 5:13/km), potom 5. (8km za 39:30 – t.j. 4:56/km) a 7. (10km za 47:26 – t.j. 4:45/km). Aj tak sa mi zdalo, že behám pomaly (blbec) a ignoroval som, že to zase bolí. K tomu som nadupal v prvom týždni ešte 220km na kole a naplával 14km.
A prišiel pondelok 9.2. Na tento deň som mal naplánovaný beh na 7km. Musel som autom so servisu a tak som si pribalil so sebou kolo, aby som využil cestu naspäť na rozohriatie sa pred behom. Lenže, ono sa poriadne ochladilo a fúkalo a ja som sa poriadne na kole vytrápil (síce iba 25km ale poriadne výživných). A načo strečovať pred behom, keď som hodinu dupal vonku na biku - blbec. Vybehol som a .... . Jedným slovom bolo to naprd. Nejako som odkrivkal 3km a radšej som to zabalil. Chytali ma čierne myšlienky, že sezóna je v háji a na Loret môžem definitívne zabudnúť. Ale povedal som si, že si dám ešte poslednú šancu a pôjdem na to veľmi opatrne a s kľudom.
Nasadil som deň voľna, len s infrasaunou a masážou a od stredy od znova a s rozumom.
Plán bol odbehnúť v stredu, piatok a v nedeľu 7, 9 a 11km. Ale naozaj iba odbehnúť, pomaličky. K tomu nejaké to kolo, plávanie a more strečingu a gúľania sa na fitlopte.
Plán som splnil nasledovne : streda 7,2km za 42min (5:50/km), piatok 10km za 55:30 (5:33/km), nedeľa 14,4km za 1:17:24 (5:22/km). Na rozdiel od predchádzajúcich bláznivých behov som behal úplne inak – pomaly a s dôrazom na rovnomerný odraz. Žiadny beh s vystretými nohami a rýchlou frekvenciou, ale pekne zohýbať a odrážať. Čo dodať? Bolo to radostné zistenie, že to znova ide, aj keď zatiaľ iba pomaly, ale to sa spraví. Chce to proste čas a trpezlivosť (vlastnosť mne tak cudziu). Ešte jednu poznámku – asi po trištvrte roku som sa vrátil k celkom zachovalým teniskám Saucony Huricane 9 – majú slušnú kontrolu prenácie a to je pri ITB pomerne vhodné. Takže v polovici mesiaca, teda presne po mesiaci od zranenia sa zrejme začínam zase rozbiehať. Druhý týždeň som odtrénoval 8,5km plávania, 200km kola a 35km behu. Celkovo 12 hodín 20minút. Verím, že v druhej polovici mesiaca budem môcť nabehať aspoň nejakých tých 90 – 100km pri udržaní cyklistiky (cca. 200km/týždeň a plávania 8km/týždeň). Na záver iba toľko – dúfam, že budem trpezlivý a rozumný a pokračovanie tohto príspevku bude pozitívne.
Teraz už viem, že v zime som urobil niekoľko chýb.
1. V podstate som neoddychoval po sezóne – iba som si myslel, že oddychujem, ale v podstate som trénoval ďalej aj keď objemovo menej ale o to viac som behal.
2. Celý rok som nerobil nič iné iba plával, bicykloval a behal – sú to v podstate 3 športové disciplíny, ale v niektorých obdobiach by možno bolo lepšie robiť aj niečo iné – posilňovať a nejaká tá gymnastika (aj keď v mojom veku?). V zime sa asi vrátim aj k mojim ešte pred dvomi rokmi obľúbeným zjazdovkám a hodili by sa aj bežky. S hokejbalom som tiež pred rokom prestal, lebo mi to nezapadalo do „tréningového plánu“ a vždy aspoň raz za dva týždne som dostal poriadnu ranu do píšťaly (napriek chráničom) a potom ma bolievali okostice.
3. Vyslovene som sa vyflákol na životosprávu. Áno, žral som prasa, lenže som už na dlhú dobu vynechal nejakú tú kĺbovú výživu, ale hlavne som totálne odflákol príjem bielkovín a aminokyselín.
4. V decembri a januári som asi až príliš pritlačil na cyklistickú pílu. Začal som do toho bušiť ako blázon a experimentovať s posedom. Nakoniec som sa dostal s posedom o 3cm nižšie – a fakt to malo veľký vplyv na šliapanie – lepšie sa šliape do kruhu. Lenže – nebol som na to zvyknutý a tak som asi oveľa viac namáhal väzy zo zadnej strany kolena pri ťahaní pedálu smerom nahor. Pri snažení, byť čo najviac „aero“, som experimentoval aj s polohou kolien. Proste som ich tlačil čo najviac k hornej rámovej trubke (samozrejme z boku), lenže až teraz som si uvedomil, že pre ITB je to v postate to isté ako prenácia pri behu. Proste ten IT-úpon sa namáha oveľa viac.
5. Keď v Januári nasnežilo a primrzlo tak to zákonite to musí mať vplyv na rýchlosť behu. Ale toto som nechcel akceptovať – proste som viac pritlačil na pílu, nekukal som na vyššie tepy, hlavne že rýchlosť bola taká ako predtým, alebo vyššia.
Proste som sa chcel za jednu zimu naučiť behať čo najrýchlejšie, lenže behanie má svoje zákonitosti a tie som jednoducho nechcel rešpektovať (polepším sa).
Aj preto píšem tieto tréningové poznámky na dva-krát, lebo práve od polovice februára dúfam, že tréningové bežecké kilometre začnú pribúdať a následky zranenia sa začnú vytrácať.
Ale po poriadku.
Januárové zhodnotenie som zakončil tým, že som prvý krát vybehol. Áno, bol to veľký prísľub. Hlavne, keď behanie v prvý týždeň pokračovalo aj 3. (6km za 31:20 – t.j. 5:13/km), potom 5. (8km za 39:30 – t.j. 4:56/km) a 7. (10km za 47:26 – t.j. 4:45/km). Aj tak sa mi zdalo, že behám pomaly (blbec) a ignoroval som, že to zase bolí. K tomu som nadupal v prvom týždni ešte 220km na kole a naplával 14km.
A prišiel pondelok 9.2. Na tento deň som mal naplánovaný beh na 7km. Musel som autom so servisu a tak som si pribalil so sebou kolo, aby som využil cestu naspäť na rozohriatie sa pred behom. Lenže, ono sa poriadne ochladilo a fúkalo a ja som sa poriadne na kole vytrápil (síce iba 25km ale poriadne výživných). A načo strečovať pred behom, keď som hodinu dupal vonku na biku - blbec. Vybehol som a .... . Jedným slovom bolo to naprd. Nejako som odkrivkal 3km a radšej som to zabalil. Chytali ma čierne myšlienky, že sezóna je v háji a na Loret môžem definitívne zabudnúť. Ale povedal som si, že si dám ešte poslednú šancu a pôjdem na to veľmi opatrne a s kľudom.
Nasadil som deň voľna, len s infrasaunou a masážou a od stredy od znova a s rozumom.
Plán bol odbehnúť v stredu, piatok a v nedeľu 7, 9 a 11km. Ale naozaj iba odbehnúť, pomaličky. K tomu nejaké to kolo, plávanie a more strečingu a gúľania sa na fitlopte.
Plán som splnil nasledovne : streda 7,2km za 42min (5:50/km), piatok 10km za 55:30 (5:33/km), nedeľa 14,4km za 1:17:24 (5:22/km). Na rozdiel od predchádzajúcich bláznivých behov som behal úplne inak – pomaly a s dôrazom na rovnomerný odraz. Žiadny beh s vystretými nohami a rýchlou frekvenciou, ale pekne zohýbať a odrážať. Čo dodať? Bolo to radostné zistenie, že to znova ide, aj keď zatiaľ iba pomaly, ale to sa spraví. Chce to proste čas a trpezlivosť (vlastnosť mne tak cudziu). Ešte jednu poznámku – asi po trištvrte roku som sa vrátil k celkom zachovalým teniskám Saucony Huricane 9 – majú slušnú kontrolu prenácie a to je pri ITB pomerne vhodné. Takže v polovici mesiaca, teda presne po mesiaci od zranenia sa zrejme začínam zase rozbiehať. Druhý týždeň som odtrénoval 8,5km plávania, 200km kola a 35km behu. Celkovo 12 hodín 20minút. Verím, že v druhej polovici mesiaca budem môcť nabehať aspoň nejakých tých 90 – 100km pri udržaní cyklistiky (cca. 200km/týždeň a plávania 8km/týždeň). Na záver iba toľko – dúfam, že budem trpezlivý a rozumný a pokračovanie tohto príspevku bude pozitívne.
pondelok 2. februára 2009
Specialized Transition S-works
Takže príbeh o tom , ako som dostal Transitiona.
Po verejnom prísľube, že ak zvládnem Slovakmana po 10 hod sa poobzerám po novom tátošovi nasledovalo dlhé obdobie uvažovania, váhania, vyberania. Ešte raz veľká vďaka za rady a pomoc pri výbere, nebudem menovať, lebo sa to týka takmer všetkých, čo občas mrknú na tento blog.
Takže nakoniec sme spoločne vybrali Specialized Transition S-works - veľkosť "S". Mala by to byť absolútna špička medzi časovkárskymi špeciálmi. Až mi príde hlúpe, že taký vidiecky Jožo bude jazdiť na takomto kole. Ale nejako sa to vyfarbilo a je to tu. Takže, aby som nerobil hanbu svojmu plnokrvníkovi budem musieť poriadne potrénovať. Veď pohybovať sa pod 40km/h na takomto kole je v podstate urážka :).
Ale dosť bolo kecov poďme sa na to pozrieť:
Takže "krabička" z Británie prišla v piatok, lenže ja som bol zrovna v Mníchove a prišiel som až v sobotu. Takže sme sa celá rodina v sobotu ráno pustili do vybalovania.
O zásielku sme sa s deťmi poctivo rozdelili, mne patril obsah a deťom obal - boli z neho absolútne nadšené a hneď ho začalu "tuningovať". Ja so zase postupne so zatajeným dychom odkrýval tajomstvá zásielky - kolo, prilba, tretry, držiak na fľaše. A tak začínal vznikať Transition.
Medzi tým deti poriadne pretvorili obal najskôr na domček, v ktorom si dali aj obed a neskôr ho zmenili na motorový čln pre dve osoby a nášho srandovného buldočka Denisa.
Takže, takto to u nás chodí - "taková normální rodinka".
Ale poďme ku kolu. Dostal som s ním dve sedlovky - samozrejme som objednal tie najdlhšie, predsa len radšej píliť ako nadstavovať. A tak som vymeriaval a pílil. Výsledkom bol nasledovný výtvor. Len dodám, že som ho hneď upol do trenažéra a skúsil či pasuje - pasoval.
Detail na urezanú sedlovku s držiakmi aj s namontovanou náhradnou bombičkou.
A ešte nejaké fotečky :
Toto je špecialitka Transitiona - zadná brzda dole - aero nadovšetko.
O vybavení tohoto kola sa nebudem rozpisovať, lebo už sme to všetci prebrali najmenej 100x. Záverom iba, že kolo má po namontovaní všetkých serepetičiek cca. 8,5kg, takže nie je najľahšie, ale to ani nie potrebné - hlavné je aero. Na kopce mám predsa bratčeka Tarmaca, ktorý medzičasom tiež dostal mierny facelift v podobe hrazdy, a kratšieho predstavca. Dnes mi poštou prišla ešte aero prilba Giro. Je to fakt problém dostať na hlavu. Dúfam, že už nič ďalšie okrem pedálov nebudem musieť kupovať - už naozaj stačilo. Takže výbava na sezónu by bola, ešte kopec zdravia, šťastia a poriadneho tréningu a možno z toho bude aj nejaký ten pekný výsledok.
Po verejnom prísľube, že ak zvládnem Slovakmana po 10 hod sa poobzerám po novom tátošovi nasledovalo dlhé obdobie uvažovania, váhania, vyberania. Ešte raz veľká vďaka za rady a pomoc pri výbere, nebudem menovať, lebo sa to týka takmer všetkých, čo občas mrknú na tento blog.
Takže nakoniec sme spoločne vybrali Specialized Transition S-works - veľkosť "S". Mala by to byť absolútna špička medzi časovkárskymi špeciálmi. Až mi príde hlúpe, že taký vidiecky Jožo bude jazdiť na takomto kole. Ale nejako sa to vyfarbilo a je to tu. Takže, aby som nerobil hanbu svojmu plnokrvníkovi budem musieť poriadne potrénovať. Veď pohybovať sa pod 40km/h na takomto kole je v podstate urážka :).
Ale dosť bolo kecov poďme sa na to pozrieť:
Takže "krabička" z Británie prišla v piatok, lenže ja som bol zrovna v Mníchove a prišiel som až v sobotu. Takže sme sa celá rodina v sobotu ráno pustili do vybalovania.
O zásielku sme sa s deťmi poctivo rozdelili, mne patril obsah a deťom obal - boli z neho absolútne nadšené a hneď ho začalu "tuningovať". Ja so zase postupne so zatajeným dychom odkrýval tajomstvá zásielky - kolo, prilba, tretry, držiak na fľaše. A tak začínal vznikať Transition.Medzi tým deti poriadne pretvorili obal najskôr na domček, v ktorom si dali aj obed a neskôr ho zmenili na motorový čln pre dve osoby a nášho srandovného buldočka Denisa.
Takže, takto to u nás chodí - "taková normální rodinka".Ale poďme ku kolu. Dostal som s ním dve sedlovky - samozrejme som objednal tie najdlhšie, predsa len radšej píliť ako nadstavovať. A tak som vymeriaval a pílil. Výsledkom bol nasledovný výtvor. Len dodám, že som ho hneď upol do trenažéra a skúsil či pasuje - pasoval.
Detail na urezanú sedlovku s držiakmi aj s namontovanou náhradnou bombičkou.
A ešte nejaké fotečky :
Toto je špecialitka Transitiona - zadná brzda dole - aero nadovšetko.
O vybavení tohoto kola sa nebudem rozpisovať, lebo už sme to všetci prebrali najmenej 100x. Záverom iba, že kolo má po namontovaní všetkých serepetičiek cca. 8,5kg, takže nie je najľahšie, ale to ani nie potrebné - hlavné je aero. Na kopce mám predsa bratčeka Tarmaca, ktorý medzičasom tiež dostal mierny facelift v podobe hrazdy, a kratšieho predstavca. Dnes mi poštou prišla ešte aero prilba Giro. Je to fakt problém dostať na hlavu. Dúfam, že už nič ďalšie okrem pedálov nebudem musieť kupovať - už naozaj stačilo. Takže výbava na sezónu by bola, ešte kopec zdravia, šťastia a poriadneho tréningu a možno z toho bude aj nejaký ten pekný výsledok.
nedeľa 1. februára 2009
JANUÁR 2009 - postrehy z tréningu
Takže Januárové zhodnotenie. Moje januárové trénovanie začalo perfektne, podľa plánu. Tréningy odsýpali ako po masle, zlepšovanie bolo cítiť v každej disciplíne. Výrazne som začal cítiť pokrok hlavne na kole a asi to sa mi stalo osudné. Z bežeckého objemu som nechcel uberať, ale na kole som postupne pridával, a pravdu povediac polovica tréningov bola v aero-pozící na plné gule – to znamená 2 hodiny prevod 53/13 tepy aspoň 140 a pod trenažérom povodeň. Voľné tréningy som jazdil zásadne na normálnom posede ale dosť často kopce, kde sa pod 200W prakticky nedá jazdiť. O plávaní sa nezmieňujem, lebo som sa chodil iba kúpať. A takto to šlo až do 16. januára. Za tých 16 som natrénoval 14km plávania, 495km kola a 162km behu za 33 hodín. Ale prišiel piatok 16-ho a tempový beh na 15km. To som netušil, že to bude posledný beh v tomto mesiaci. Ale taká je bohužiaľ skutočnosť. Postupne som pri behu začínal cítiť bolesť v kolennej jamke pravej nohy ale 15-ku som zo zaťatými zubami dobehol naplno. Ale ako náhle som zvoľnil na výklusanie zrazu to nešlo a domov som už iba dokráčal. Vykľul sa z toho pravdepodobne ITB-syndróm na pravej nohe. Prvých cca. 5 dní noha bolela šialene – ráno som na ňu nemohol ani stupiť a po schodoch som chodil štvornožky – hore aj dole. Stále som jazdil na trenažéry a plával. Nakoniec som vypustil aj ten trenažér a naordinoval som si kľud iba s plávaním a masážami. Postupne bolesti v nohe začali ustupovať. Ale aj tak som sa okrem plávania neodvážil robiť nič iné. Takže škoda sa o tomto mesiaci rozpisovať – z krátka tréningová katastrofa, ale snáď sa to ešte nejako zvládne.
Za celý mesiac som natrénoval 45,5km plávania, 695km kola a 162km behu za 48,5hodín.
Zatiaľ som ešte takýto výpadok spôsobený zranením nemal, takže neviem ako sa to podpíše na poklese výkonnosti – ale treba sa na to pozerať aj optimisticky – aspoň som si poriadne oddýchol a zároveň som konečne niečo naplával. A na plávaní je to naozaj aj poriadne cítiť, teraz mi to naozaj pláva. Vo vode sa cítim úplne inak ako pred dvomi týždňami, ale bohužiaľ to vôbec nie je podstatné.
Podstatné je však to, že mi v piatok prišiel domov velikánsky balík z Británie a v ňom Specialized Transition S-Works aj s nejakými tými doplnkami. Ale o tom v osobitnom príspevku. Ale aby som nekončil negatívne.Dnes, 1.2. som konečne vybehol. Nebol to beh v pravom zmysle slova, skôr taký opatrný kroko-klus – ale aj to je prísľub do budúceho mesiaca.
Za celý mesiac som natrénoval 45,5km plávania, 695km kola a 162km behu za 48,5hodín.
Zatiaľ som ešte takýto výpadok spôsobený zranením nemal, takže neviem ako sa to podpíše na poklese výkonnosti – ale treba sa na to pozerať aj optimisticky – aspoň som si poriadne oddýchol a zároveň som konečne niečo naplával. A na plávaní je to naozaj aj poriadne cítiť, teraz mi to naozaj pláva. Vo vode sa cítim úplne inak ako pred dvomi týždňami, ale bohužiaľ to vôbec nie je podstatné.
Podstatné je však to, že mi v piatok prišiel domov velikánsky balík z Británie a v ňom Specialized Transition S-Works aj s nejakými tými doplnkami. Ale o tom v osobitnom príspevku. Ale aby som nekončil negatívne.Dnes, 1.2. som konečne vybehol. Nebol to beh v pravom zmysle slova, skôr taký opatrný kroko-klus – ale aj to je prísľub do budúceho mesiaca.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)