sobota, 25. októbra 2008

ELBAMAN 2008, alebo Ironman po Taliansky

Celé sa to začalo koncom Júna v Otrokoviciach na Moraviamane, kde ako ešte v tejto sezóne nenabažený Ironmanom som si zmyslel, že sa zapíšem do tomboly na slot na Elbamana. A čuduj sa svete, jeden z dvoch slotov sa mi ušiel a tak som si musel predĺžiť sezónu až do 10. októbra. Po Irondouble Slovakman – Železňák .cz na Lipne za 7 dní sa mi ťažko hľadala motivácia do ďalšieho trénovania a preto som mal obavy, či na Elbu vlastne mám ísť. Zlom nastal na Pilmanovi z Žďáre nad Sázavou, kde som spackal čo sa dalo, prejavil sa deficit v tréningu a tak som si povedal, že takto to jednoducho nejde a na Elbu predsa len pôjdem, a to aj s patričným tréningom. Zostávalo mi 5 týždňov. Rozvrhol som to tak, že prvé dva týždne postupne zapracujem nejaký ten objem, potom v ďalších dvoch budem z objemu uberať a pridávavať na intenzite a posledný týždeň cestovať a oddychovať. Za prvé dva objemové týždne som odtrénoval 40 hodín (8km plávanie, 760km kolo, 142km beh). Ďalšie dva sa poriadne zhoršilo počasie a tak trénovanie o to viac bolelo a hlavne kolo bolo o morálke, ale nejako som to vydržal. Druhé dva týždne boli nasledovné - 25 hodín (15km plávanie, 380km kolo, 90km beh). Objemovo to bolo slabšie, ale o to intenzívnejšie a bolo vidieť, že „forma sa blíží“.
V priebehu tohto času som nezaháľal a v hlave som kul plány, ako urobiť všetko, čo je spojené s Elbamanom čo najzaujímavejšie. Rozhodli sme sa, že pocestujeme na 12 dní a to celá rodina – čiže ja, moja polovička Danka a deti Jožko a Margarétka. Aby to bolo ešte zaujímavejšie, rozhodol som sa prenajať obytné auto (campera) a v ňom putovať, bývať a užívať si to.
Črtal sa aj plán cesty. Malo to vyzerať nasledovne :
1. deň cesta k Lago di Garda. Tam zostať dva dni trošku potrénovať, popozerať a hlavne sa vyviesť lanovkou na Monte Baldo nad jazerom a popozerať sa zhora. Potom presun na Elbu. V nedeľu preteky, zostať ešte dva dni. Potom presum do Benátok. Tam nejaký ten relax a prehliadka mesta a potom cesta domov.
Najhoršie však bolo, že som bol veľmi vyťažený v práci, ale nakoniec sa to všetko zvládlo a tak mohol nastať veľký deň D – pondelok 29.9. Tento deń sa začal celkom normálne – pracovne. Zbalil som projekt a išiel ho zaniesť do Bratislavy. Takže som si dal nejakých 300km na rozjazdenie. Na obed som bol už späť, pristavili nám camper a tak sme mohli začať baliť.
Ale napred, čo je to vlastne Elbaman. Jednoducho povedané, normálny dlhý triatlon na ostrove Elba na vzdialenostiach 3,8 – 180 – 42,2. Sú to zároveň majstrovstvá Talianska v dlhom triatlone. Závod sa koná v mestečku Marina di Campo, v juhozápadnej časti ostrova. Plávajú sa dva okruhy v zálive s výbehom z vody, potom 3 kopcovité okruhy na bicykli okolo západnej časti ostrova a na záver rovinatý beh popri mori a cez mesto – 5 okruhov.
Takto vyzerá plán tratí :
Plávanie :

Cyklistika :

Výškový profil cyklistiky :Beh : Hlavne cyklistika robí tento závod náročným, nakoľko celkové prevýšenie v jednom kole je 950m, čiže dokopy 2850m. Ako na každom ostrove tu fúka vietor a aby toho nebolo dosť, zjazdy sú dosť technické, hlavne z Poggia do Marciany Mariny, zjazduje sa 350 výškových metrov v zalamovákoch o 180 stupňov, kde treba hodne brzdiť a zakaždým nastupovať. Čiže ani v zjazde sa nedá moc nahnať rýchlostný priemer. Normálne tento závod teda trvá tak o hodinu dlhšie ako rovinatý a s časom okolo 10 hodín sa tu dá dobre umiestniť. Takže perlička na záver sezóny.
Takže poďme na to.
Problém bol v tom, že som nikdy nešoféroval nič iné iba osobák a táto sranda mala 7,4metra, takže moju polovičku od strachu aj poriadne prehnalo.Večer sme vyrazili na cestu s cieľom prejsť niekde k Linzu a tam prespať a ráno pokračovať k jazeru Lago di Garda. Po príchode na jazero sme sa ubytovali v Mestečku Malcesine v severnej časti ostrova, tak aby sme mali čo najbližšie v Monte Baldo. Cestou vznikali škriepky, kto bude šoférovať. Najaktívnejšie boli deti. Lago di Garda pozdá asi každý cyklista – je to proste raj, hlavne pre bikerov. Po príchode a ubytovaný v kempe nasledoval malý výklus a spať. Nasledujúci deň ráno nejaký ten beh, pomotali sme sa po mestečku, vyviezli sa lanovkou na Monte Baldo - kopec nad mestom, pohrali sa s detmi na pláži. K večeru ešte hodinová cyklistika pozdĺž jazera a potom oddych.










Pár fotiek z Lago di Garda:

Na ďalší deň nasledovala cesta na Elbu. Takže autom do Piombina, tam sa nalodiť na trajekt, preplaviť sa na ostrov a presun do Marina di Campo, presnejšie do kempu la Foce na okraji tohto mestečka. Kemp sa nachádza hneď na pláži, a na miesto závodu sa dá dostať peši za 15 minút.
Pár fotiek z plavby trajektom: Hneď po príchode som sa skontaktoval s Alexom, kamarátom z Prahy, ktorý tu taktiež prišiel ukončiť sezónu a dohodli sme sa na nasledujúce ráno, že si dáme jeden cyklistický okruh, vyskúšame zjazdy a uistíme sa, že dostamene naozaj to, čo sľubujú, poriadnu nakladačku nastúpaných metrov.
Takže Alex a ja na „prehliadke trate“ Poobede sa konala registrácia. Dostali sme pekné triatlonové dresy s logom Elbamana. Tam som sa stretol ešte s Michalom a Davidom Procházkovcami – Českými Ironmanmi.
Navečer som vyskúšal, ako sa pláva v neopréne v slanej vode. Pocit bol super, po prvé, neoprén fakt „nesie“ v kombinácii s ťažšou vodou a ochráni pred pŕhlivými medúzami.
Večer sa konal ešte briefing. Bol perfektne zorganizovaný, najskôr v taliančine, potom v angličtine. Všetko sprevádzané kvalitnou prezentáciou v Power Point-e. Najpodstatnejšia informácia bola, že v nedeľu má byť pekne a má fúkať „primerane“.V tento deň večer sa konala ešte Pasta – party. Bolo tam naozaj hodne pasty + všeličo iného – a bolo toho naozaj veľa. Tak sme sa doslova prežrali a išli spať.
Druhý deň ráno Elba ukázala svoju horšiu tvár, mierne pršalo a poriadne fučalo. Ale dohoda je dohoda a tá znela o deviatej ľahká cyklistika na 30minút a potom 30minút beh s Alexom. Na obed sa celkom vyčasilo a tak sa dalo relaxovať na pláži a trochu si zaplávať. K večeru chystanie „vecí“ na závod a zaniesť kolo do depa. Keď som tak balil, premýšľal s akým umiestnením by som mohol asi tak počítať. Pôvodný zámer bol tak do 50-ky – štartovalo asi 270 pretekárov, z toho cca. 20 profíkov. Keď som videl tie odhodlané a sebavedomé tváre na briefingu, začal som uvažovať nad reálnosťou svojho predsavzatia. Čo ma však úplne schladilo, bol môj príchod do depa. Tam parkovali samé Cérvelá, Kuoty, Pinarelá, Spešlíky ...
Dostalo sa mi tej cti, mať zaparkovaného môjho Authora vedľa najkrajšieho bycikla, aký som kedy videl – časovkový špeciál Pinarello obutý na Zippoch 1080. Mal ho samozrejme Amík. Trošku som pochyboval o jeho zdravom rozume, na takomto stroji ísť Elbamana s jeho výškovým profilom a bočným vetrom, ktorý ma ráno takmer zhodil z kola. Tieto ráfky nejazdí ani Peťo Vabroušek, tomu stačia 808-ky. Tak som sa s tým Amíkom dal do reči.
Sedar, tak sa volal, momentálne žijúci v Bahrajne tiež pochopil, že to asi presolil, ale image je image. Inak pre tých, ktorý by si túto trať chceli niekedy v budúcnosti vyskúšať. Na Slovakmane som sa rozprával s Jirkom Daňekom, poriadateľom tradičného Moraviamana, ktorý tento závod už išiel o tom, aké kolo je optimálne. Jeho rada znela, rám s triatlonovou geometriou s klasickým cykloradením na brzdových pákach a hrazda. Žiadny špeciál. Kolo čo najľahšie a ráfky maximálne do 60mm. Toto všetko spĺňal môj Author, takže som nemal čo riešiť – až na tú hmotnosť. Ale naspäť k mojim športovým cieľom. Len som si povzdychol a povedal Danke – mojej manželke, že ak budem do 100-ky tak budem spokojný. Nejako sme sa s tým zmierili, veď my hobíci to robíme pre radosť z pohybu a nie pre nejaké umiestnenie. Po ceste späť do kempu som sa dal do reči s jedným Francúzom. Vysvitlo, že je rovnako starý ako ja, má tiež dve deti, ale bol tu sám. Frantík absolvoval už 2x Enbrunmana a vyjadril sa, že v živote naňho urobili najväčší dojem dva zážitky narodenie detí a dokonšenie Enbrunu – prevýšenie cyklistiky je 5000m a trať má 188km. To si struhnem až tak o rok, či dva. Rozlúčili sme sa s Frantíkom a šup do postele, veď ráno sa stáva o štvrtej. Spánok pred Ironmanom je specifická vec, minulý rok, keď som s týmto športom začínal, som s tým mal naozaj problémy, prehadzoval som sa a spal som tak 2 hodiny. Ale ako sa hovorí : „Človek je ako potkan, zvykne si na všetko“ a aj ja som si v priebehu tohto leta zvykol a už spávam dobre. Už sa z toho nestresujem, viem že to nejako „bude“ a väčšinou to nie je vôbec také hrozné, ako to na začiatku vyzerá. Trocha „meditačného športu“ v nízkej intenzite a je to.
Takže je tu nedeľa 5. októbra – mimochodom šieste narodeniny môjho syna.
Spánok v pohode, najhoršie je to vstávanie do tmy a chladu. A úplne najhoršie je ráno žrať a žrať ryžu s ananásom aj keď nie je človek vôbec hladný. Ale energia sa zíde. A tak som žral. Výhoda cestovania v campery je, že som si mohol zobrať aj horský bike a tak som nemusel na štart peši. Nahodil som čelovku a za úplnej tmy som vyrazil na štart.
Na štarte klasika – popísanie číslom, odovzdanie vecí na kolo a beh a kontrola bicykla. Potom 3x na záchod, navlečenie do neoprénu, čiapka, okuliare a rozplávať. To všetko v úplnej tme a zime. Aspoň, že na oblohe boli hviezdy a more bolo pokojné, vietor takmer žiadny – tak ako sľúbili na briefingu. Na štart prišiel medzi poslednými a začal som sa predierať dopredu – to bola trúfalosť. Mal som z toho trošku obavy stáť vpredu, nakoľko sa štartuje z brehu a voda je asi prvých 50 m plytká, čiže do vody sa šprintuje. A pri mojej výške nedobehnem tam, kam dlháni. Takže tu bolo isté riziko ušliapania, ale spoľahol som sa na to, že dlhý triatlon nie je to, čo „olympijský“ a pretekári sú predsa len k sebe tolerantnejší – veď na blbnutie majú viac ako 10 hodín. A tak to aj bolo. Presne o siedmej bolo odštartované. Po pár delfínových skokoch sa začalo plávať. Našťastie všetko v pohode. Chvíľku sa zápasilo, ale pole sa rýchlo roztrhalo a ja som si našiel miesto v druhej skupinke, ktorá plávala mne prijateľným tempom. Prvá skupinka – asi piati, plávali fakt rýchlo a za nimi my – asi 15-ti. Tak sme nakoniec vyšli aj z vody, ja úplne na chvoste druhej skupinky som sa vozil v bublinkách. Vyplával som za prijateľných 56:41 a ušetril som kopu energie, v podstate som sa len tak vozil. Nasledoval prebeh do T1, asi 300m po koberci, a počas behu vyzliekanie gumy. Rýchlo do prezliekacieho stanu, zobrať pakšamenty, gely, anticrampy, šlehy a nasadať na kolo. Depo bolo dlhšie vďaka už spomínanému behu. Z depa som vyrážal na 20. mieste.
Cyklistika sa jazdí v troch okruhoch a po prejdení jedného okruhu pred dvoma dňami, som pred ňou mal naozaj rešpekt. Vyžídit sa na prvých stúpaniach by bola asi zásadná chyba. Okruh začína rovinou mierne prechádzajúcou do stúpania v dĺžke asi 4km a potom to naozaj začína. Výstup do S. Piero a S. Ilario v dĺžke cca. 6km. Začínam stúpanie a nechápem, zozadu sa nikto neblíži a ja začínam sťahovať tých predo mnou. V stúpaní postupne jedného za druhým. Celkovo asi tak 10tich. To ma trošku znepokojilo a začal som mať obavy, či som to neprehnal. Na vrchole stúpania bola prvá občerstvovačka a asi vidina banánu spôsobila, že som neprešiel cez rohožku časomiery, takže som sa aj z banánom v ruke musel otočiť a prejsť koridorom ešte raz. Zo S. Ilaria sa zjazduje po tej istej ceste ako stúpa, takže človek vidí súperov. Po zjazde sa napojí na základný okruh a nasledujú striedavo stúpania a klesania po pobreží západnej časti ostrova. Pohľad je to naozaj impozantný, postupne vidieť ostrovy Monte Christo, Pianosa, Sardínia a Korzika. Prechádza sa aj ponad, podľa turistických sprievodcov, najkrajšiu pláž ostrova Fetovaia. Mať tak čas to sledovať. Zjazdy sú celkom jednoduché, len sem tam sa vyskytne nepríjemná zákruta, kde treba fakt poriadne brzdiť. Takže radšej nečumieť na ostrovy, ale na cestu. Na asi 27. kilometri začína fakt hustý výšľap, ktorý sa zmierni po cca. troch kilometroch. Tu som predbehol ďaľších dvoch. Po malom klesaní, nasleduje asi od 32. kilometra nekonečný osem kilometrový výšľap do Marciany. Nie je ani taký strmý, ale skôr tiahly ale zodpovedne človek ide osem kilometrov stále do kopca. Na vrchole tohto stúpania som sa zrazu po predbehnutí troch borcov dostal dokonca na piate miesto celkového poradia. To už bolo poriadne divné a vedel som že sa musí niečo stať. Asi 3km sa ide hore dole až do Poggia, kde začína technicky veľmi náročný zjazd so serpentínami o 180 stupňov. Je ich tam naozaj poriadne veľa. Na tomto zjazde sa nedá takmer vôbec nahnať rýchlostný priemer, lebo človek neustále akceleruje a brzdí. Vôbec sa tu neuplatní ťažký prevod, lebo v zalamovákoch je treba fakt poriadne brzdiť, a to aj preto, že trať nebola úplne uzavretá a v protismere v tomto úseku jazdili autá – síce minimálne ale riziko tu bolo, takže už na briefingu nám bolo povedané „ please don’t cut the curves on the downhills“. Takže ja som zákruty nerezal, jazdil som ako posero, zato päť bláznov za mnou áno a v zjazde mi poriadne ušli. Znovu som ich dobehol až na 70. km, ale to už nasledoval zase zjazd, takže mi opäť ušli a tento krát nadobro. Takže po padnutí o viac ako 300 výškových metrov sa prichádza do Marciany Mariny a zase sa pokračuje striedavo hore dole do Proccia. Odtiaľ po malom stúpaní nasleduje jediný rovinatý úsek trate, bohužiaľ má iba 4km a ocitáme sa opäť v Marine di Campo. A tak končí prvé kolo. Ja som ho ukončil na nepredpokladanom 10. mieste s priemerom 31km/h. Bolo mi jasné, že tento priemer neudržím, lebo to by tu bol ,podľa výsledkov z posledných rokov, takmer najrýchlejší cyklistický čas a tak som s obavami vyrazil do druhého kola. Teraz to už skrátim, išlo sa mi v pohode, priemer na 120km klesol na 30,3km/h a predbehlo ma asi 5 pretekárov – zase v zjazde. Tretí okruh som išiel tak aby som zostal „čerstvý“ na beh a poriadne som sa najedol. Ku podivu stúpania celkom išli, len rýchlosť bola o niečo nižšia ako v predchádzajúcich kolách. Cyklistiku som ukončil za 6:09:21, čo bol 26. cyklistický čas a priemer 29,3km/h. Inak cyklistika má asi o 1km viac ako predpísaných 180km.

Z depa som vybiehal na 20. mieste a čakal som kedy sa, ako obyčajne začne cez mňa valiť štartové pole – mala by to byť iba otázka času. Som vyhlásený antibežec, ktorý na behu takmer nikoho nepredbehne a prepadáva sa štartovým poľom dozadu. Ale dnes to akosi bežalo. Merák ukazoval tempo 4:30/km a to by asi bola sebevražda. Takže som ubral na 5:00/km a tak som bežal a bežal. Samozrejme ofúklo ma niekoľko rýchlobežcov, ale na to som predsa zvyknutý. Medzi nimi aj prvá žena, nebola to ovšem nikto iný ako Natália Barkun z Bieloruska – aktuálna majsterka Európy z Gerardmeru – takže tiež v poriadku. Beží sa 5 okruhov v meste Marina di Campo po promenáde. Otočky sú za mestom na oboch stranách, jedna pri letisku a druhá v štvrti s rodinnými domami. Až do konca tretieho okruhu bolo všetko super, ale asi tak od 26. km som začal spomaľovať až na 5:30/km. Túto krízu mávam tradične a trvá tak do 35. km. Tak tomu bolo aj teraz. Strážil som si poradie v mojej age group, vedel som, že po cyklistike som bol na 4. mieste predo mnou bol Švajčiar Andi asi tak 2minúty už od konca cyklistiky. Toho som predbehol v treťom kole, ten mal tiež krízu, ale zdá sa, že oveľa väčšiu. Takže som sa dostal na 3. miesto, ale zozadu sa nebezpečne blížil Belgičan Philip – na 37.km bol za mnou asi už iba jednu minútu. Vtedy som zmobilizoval všetky sily, povedal som si „veď je to posledných 5km sezóny, tak do toho dám všetko“ a kríza bola preč. Nakoniec som Philipovi odbehol až na 6 minút. V závere som už naozaj počítal každý meter, bežal som „čo to dá“ a mal som naozaj dosť. Ale veď nezničiť sa pri železňáku by bola zásadná chyba. Maratón som dal za 3:36:38. Takže som dobehol v čase 10:49:21 na celkovom 19. mieste a na 3. v S4 (35-39). Taliani sa vyznamenali, finišerská medaila bola naozaj pekná. Atmosféfa na trati, hlavne na behu bola výborná, Elbamanom žili domáci, ale aj turisti. Závod nakoniec dokončilo 17 žien a 198 mužov. Závod bol perfektne zorganizovaný, výborne zabezpečený, trate super vyznačené s políciou a dobrovolníkmi na každom problémovom úseku. Trať behu bola úplne uzavretá od dopravy. Na kole boli 3 občerstvovačky v každom okruhu, na behu každé 2km. Poslední šťastní „nešťastníci“ prišli do cieľa tesne pred polnocou.
Na druhý deň, v pondelok sa konalo vyhlasovanie pred radnicou a to by som považoval za jedinú škvrnu tohto závodu. Neskutočne sa to ťahalo, Taliani sú Taliani. Najskôr si vyhlasovali majstrovstvá Talianska vo všetkých možných kategóriách vrátane štafiet a nakoniec asi po dvoch hodinách sa dostalo aj na celkových víťazov a tak ďalej. Väčšina ľudí odišla ešte pred koncom, lebo pozerať sa na ceremóniu 3 hodiny nie je normálne. Normálne to tak môže byť na Kube pri Castrovom prejave. Takže toľko k pretekom – posledným v tejto sezóne. Naozaj toho tento rok bolo dosť a treba si oddýchnuť.
Relaxovať sme začali hneď v pondelok vylihovaním na pláži. Druhý deň sme si dali prehiadku ostrova, pobehali sme Porto Azuro, „sfárali“ do bane Picola Minera, navštívili Vila di Napoleone a prezreli Portoferaio. Večer sme sa nalodili na trajekt a za noc som presunul našeho campera do Cavalina pri Benátkach. Tam sme strávili ďalšie dva dni, prvý na pláži a druhý sme sa loďou preplavili loďou zo Punta Sabioni do Benátok a poprezerali mesto. Večer zase presun k Villachu. Tam sme prespali a doobedie sme strávili na Woerther See – prekrásnom jazere medzi Weldenom a Klagenfurtom, kde sa každoročne koná IM Austria. Potom už iba cesta domov.
Ešte pár fotiek na záver.

Žiadne komentáre: